Foto: Pixabay
Každý deň sa niekto narodí a každý deň niekto zomrie. Je to bežný a nemenný kolobeh života. Keď sa človek narodí, nikto dopredu nevie, čo ho čaká, ale pri odchode človeka, ľudia už vedia, čo po ňom ostane.
Foto: Pixabay
Dnes ráno som sa z médií dozvedela, že odišiel František Nedvěd. A moja prvá spomienka bola „Brontosauři“ a to, ako sme si s kolegami púšťali platňu „Na kameni kámen“. Aj keď samotnú pieseň Na kameni kámen naspieval Františkov brat Jan, spustila záplavu spomienok. Na to ako sme chodili spolu s kolegami a priateľmi na koncerty nielen „Brontosaurů“, ale aj na Spiritual Kvintet a na to, ako sme spievali ich piesne vždy keď bola možnosť. Myslela som na to, aký bol vtedajší svet odlišný od tohto súčasného.
A práve v tejto chvíli znova premýšľam nad nadčasovým textom piesne „Na kameni kámen“ a najmä nad slovami:
„Budem o něco se rvát,
Až tu nezůstane stát
Na kameni kámen,
A jestli není žádnej Bůh,
Tak nás vezme země – vzduch,
No, a potom amen.
A to všechno proto jen,
že pár pánů chce mít den
Bohatší králů,
Přes všechna slova, co z nich jdou,
Hrabou pro kuličku svou, jen pro tu svou.“
Áno, práve v tejto dobe sa ľudia „rvú“ navzájom o niečo, čo prináša zisk len vybranej skupine ľudí a nezaujíma ich, či po tejto „ruvačke“ ostane kameň na kameni. Nezaujíma ich, aký svet bude po šialenstve, ktoré vládne svetu a civilizácii. Zabúdajú na dôležité veci, ktoré by mali byť zmyslom ich života a pechoria za niečím, čo prináša do ich životov len ďalší nepokoj.
A práve vo chvíľach, keď som premýšľala o pominuteľnosti ľudského života, prišla ďalšia smutná správa. Odišiel jeden z veľkých ľudí nášho národa, pán Juraj Kubánka. Človek, ktorý spoluzakladal a viedol celé roky SĽUK a Lúčnicu a zaslúžil sa o propagáciu a spopularizovanie nášho národného folklóru a tradícii. Človek, ktorý dokázal z ľudového umenia vytvoriť skutočné, hodnotné umenie a vybudoval základy kultúry slovenskej ľudovej hudby a tanca. Pána Juraja Kubánku si budem pamätať nielen ako veľkého fešáka a tanečníka z dokumentárnych filmov, ktoré som videla na tv stanici Folklorika, ale aj ako speváka už skoro zabudnutých ľudových piesní, ktoré naspieval vo vyššom veku.
Ľudia sa rodia a odchádzajú. Večný kolobeh života. Dôležité je, čo po každom z nich ostane. Aké spomienky zanechajú v srdciach najbližších, ale aj tých ostatných, ktorí ich poznali. Či po sebe zanechajú Svetlo radosti a vďačnosti, alebo trpkú pachuť márnosti a smútku, rozpačitých spomienok a zabudnutia.
S úctou Devana