Keď som včera pozorovala ľudí na proteste v Prešove, nemala som pocit, že sú to extrémisti, fašisti, či dokonca opice. Boli to ľudia, ktorí prišli vyjadriť svoj názor. Boli to ľudia práce. Zopár som ich poznala od videnia a s pár ľuďmi som sa zoznámila osobne.
Keď sme pred pár dňami s mojím blogerským priateľom na FB ohlásili, že k tichým protestom sa pridá aj Prešov a zapálime sviečky za mŕtvu slobodu a demokraciu, netušila som, koľko ľudí spontánne príde.
O tretej sme zapálili sviečky pri kríži kostola na Trojici a videli sme len pár hlúčikov ľudí, ktorí od seba stáli v povinných rozostupoch, ale potom sa stal malý zázrak. Ľudia prichádzali a to aj napriek tomu, že k dispozícii nebola dokonale ozvučená tribúna s rečniacimi celebritami a profi transparentami, nikto nerozdával odznačiky, ani tričká, dokonca ani občerstvenie a neboli ani umelci, ktorí by ľudí prišli oblažiť svojím „umením“.
Ľudia jednoducho prišli vyjadriť to, čo si myslia nielen o vláde Igora Matoviča, ale aj o celom tomto obludnom systéme.
Mnohí z tých, ktorí tam boli, si spomínali na to, ako tam stáli pred viac ako tridsiatimi rokmi. Vtedy bojovali za zmenu systému, ktorý im dával prácu, sociálne istoty, budúcnosť. Systému, ktorý je dnes kriminalizovaný a označovaný ako zločinecký. Vtedy sa ľudia búrili proti papalášskym praktikám vysokopostavených funkcionárov a proti praktikám Štb. Vtedy však mnohí u nich netušili, že prídu o všetko. O prácu, skutočnú slobodu, sociálne istoty, budúcnosť, ale najmä o vlastnú dôstojnosť.
V novembri 89, nikto nepredpokladal ako budú v skutočnosti vyzerať tá sloboda a demokracia, pravda a láska, o ktorých sa toľko rečnilo.
Začnem tou pravdou… Pravdou, za ktorú sa prezliekla lož, presne takým istým spôsobom ako v piesni Vladimíra Vysockého. A táto „lživá pravda“ sa stala pracovným nástrojom médií, ktoré sú hlasnou trúbou tohto systému a „informujú“ ľudí o „pravde, svojich chlebodarcov“. Keď čítam o „nezávislosti médií“, tak mám pocit, že bezočivosť niektorých ich vlastníkov nemá hranice a bezočivosť poplatných pisálkov a reportérikov tiež. „Pisálkov a žurnalistov“, ktorí ani netušia, alebo dávno zabudli, čo znamená výraz „novinárska, či žurnalistická etika“.
Preto je v médiách vzácne vidieť články a informácie, ktoré píšu ľudia, ktorí si ešte ctia poctivé novinárske remeslo a dodržiavajú novinársku etiku.
Láska… Toľko otvorenej nenávisti, koľko je v súčasnosti medzi ľuďmi, nebolo ani za čias nástupu nacizmu a fašizmu… Neustála mediálna masáž na objednávku oligarchov a politických zoskupení priniesla vytúžené plody v podobe názorovej roztrieštenosti ľudí, v podobe rozbitých rodín a priateľstiev. Priniesla plody vo forme neustáleho napätia medzi ľuďmi, ale aj obáv povedať vlastný názor z dôvodu strachu z onálepkovania rôznymi prívlastkami, ako sú fašista či extrémista, zo strachu z nenávistného prenasledovania, či verejného lynčovania. Áno, presne tak vyzerá tá láska, ktorú šíria tí, ktorí na základe demokraticky si privlastnenej moci, vládnu.
Sloboda….Nuž áno, sloboda… Ak si niekto myslí, že dlhové otroctvo, ktoré prinútilo mnohých byť úplne poslušnými voči súčasnému systému je slobodou, tak vôbec netuší, čo to sloboda je. Byť zadĺžený na niekoľko desaťročí, len kvôli tomu, aby mal človek kde bývať a mal kde spať, žiť v neustálom napätí a v strachu, aby bolo z čoho zaplatiť splátky úverov, nie je sloboda. Tak, ako nie je nič slobodné na tom, aby sa človek bál vyjadriť svoj názor z dôvodu straty práce, sociálnych istôt. Neustály stres, strach vyjadriť svoj názor, napríklad aj kvôli zastrašujúcim praktikám súčasnej vlády, ktorá vydiera stratou práce a sociálnych istôt občanov vlastného štátu, nie je sloboda.
Demokracia… Najviac sprofanovaný výraz v súčasnosti… Čo je demokratické na tom, že sa v súčasnosti moc verejne kupuje a vládne ten, kto má viac peňazí?
Čo je demokratické na tom, že občania majú dovolené „slobodne a demokraticky“ zvoliť svojich zástupcov, ktorí by mali riadiť ich štát, ale už nemajú žiadne možnosti žiadať od nich zodpovednosť za ich konanie a odvolať ich z týchto funkcií?
Čo je demokratické na tom, že takto zvolení zástupcovia ľudu zneužívajú svoje mocenské postavenie na potláčania ľudských práv vlastných občanov a bezohľadne používajú diktátorské, totalitné a tyranské praktiky?
Čo je demokratické na tom, že vládnu ľudia, ktorí na to ani nemajú mandát od voličov a pomocou takto získanej moci oberajú ľudí o ich dôstojnosť?
Čo je demokratické na novofeudálnom spôsobe vládnej moci v celej „vyspelej Európe“, ktorej sme členstvom v EÚ podriadení, keď naše životy riadi novodobé megalomanské politbyro z Bruselu?
Nič…
Toto všetko len dokazuje, ako sa v mene moci dajú zneužiť a zdehonestovať hodnoty a ako sa z rôznych pojmov stávajú prázdne a spolitizované frázy.
Dokazuje to, len skutočnú obludnosť systému, ktorý ako propagandu použil bezočivú lož, ktorou oklamali pred viac ako tridsiatimi rokmi občanov aj nášho štátu. Obludnosť systému, v ktorom sme prinútení žiť…