Táto doba, aj keď je pre mnohých zvláštna a ťažká, prináša mnoho malých zázrakov v podobe nových ľudí, ktorých som mala možnosť spoznať a s ktorými som si ako sa hovorí, „ľudsky sadla“.
Táto zvláštna doba, prinútila mnohých ukázať svoj skutočný charakter, ktorý dokázali mnohí skrývať, či už za masku ľudomilstva v podobe moralizovania, či falošnej láskavosti, za ktorou sa skrýva iba obyčajný egoizmus. Mnohí však svoje skutočné charaktery skrývali pod maskami uzavretosti a neprístupnosti.
A práve v tejto dobe, som sa spoznala s ľuďmi, ktorí majú podobné videnie sveta ako ja a pochopila som, aká dôležitá je nádej, ktorú všetci potrebujeme. A tá nádej môže byť ukrytá aj v úplných drobnostiach, o ktorých si myslíme, že nie sú podstatné a strácajú hodnotu.
Možno je to aj pár obyčajných slov v podobe veršíkov o láske.
Pred pár dňami sa mi podarilo vďaka podpore pár skvelých ľudí vydať prvú, malú knižočku básní.
Keď som ju darovala bývalým kolegyniam, stal sa skutočne zázrak. Jedna z nich, krásna, mladá žena, ktorá by mi mohla byť dcérou povedala: „Ivetka, toto je to, čo je v tejto divnej dobe dôležité a veľmi potrebné, aby sme mohli myslieť na krásne veci…“
Dlho som o jej slovách premýšľala a pochopila som, že v tomto svete strachu, bezmocnosti a beznádeje je láska tou najdôležitejšou hodnotou, akú máme. Nielen láska medzi ženou a mužom, ale láska, ktorá z nás robí ľudí, napĺňa ľudskosťou, porozumením, úctou, súcitom. Láska kvôli ktorej znova dostávajú mnohé zaznávane hodnoty svoj pôvodný význam a zmysel. Hodnoty, ako sú spravodlivosť, čestné konanie, ale aj obyčajná láskavosť v každodennom konaní.
Áno, obyčajná láska človeka k človeku, ale aj k vlasti, k Zemi, je láskou, ktorá dokáže dávať nádej aj v tých najhorších chvíľach beznádeje, smútku a neistoty.
Láska, ktorá dokáže dávať odvahu a silu práve vtedy, keď cítime strach a myslíme si, že sme úplne bezmocní.
A premýšľala som o tom, pre koho v skutočnosti píšem.
Áno, píšem pre všetkých tých, ktorí dokážu cítiť a ľúbiť. Sú to všetci tí, ktorí sa nehanbia za to, že majú srdce a veria v lásku. Píšem pre všetkých tých, ktorým nie je ľahostajný tento svet a budúcnosť našich detí. Píšem pre obyčajných ľudí, ktorí sa nehanbia byť ľuďmi… Môže to byť upratovačka, predavačka, učiteľka autistických detí, opatrovateľka, úradníčka či žena, ktorá sa živí prácou svojich rúk. Môže to byť chlap, ktorý pracuje so zbíjačkou, či za pásom v automobilke, šofér autobusu, jaskyniar, alebo muž, ktorý píše úžasné básne, či príbehy, novinár…
Je úplne jedno kto a čím sú všetci títo ľudia. Dôležité je to čo majú spoločné a to je, že sú skutočnými ľuďmi.