Pomyslela som si, keď som znova raz čítala správy v našich médiách, ktoré s vervou píšu o diktátoroch, ktorí spravujú svoje štáty v rozpore s demokratickými princípmi a západnými hodnotami. Tentokrát je skoro denne okrem Putina a Assada, prepieraný obávaný bieloruský diktátor Lukašenko. Pre západný svet je neslýchané, že si dovolil vyhrať prezidentské voľby vo vlastnej krajine, aj keď proti nemu demokrati postavili marketingový produkt v podobe „obyčajnej ženy z domácnosti, bez akejkoľvek politickej skúsenosti“. A keďže to nevyšlo tak hladko ako napríklad na Slovensku, tak západný svet označil voľby za zmanipulované a snaží sa ukázať nepodarenému diktátorovi „zač je toho loket“. Ihneď prišlo okázalé bu-bu-bu v podobe vyhrážania sa sankciami, ktoré západná demokracia s obľubou používa ako prostriedok na vydieranie tých, ktorí sa nechcú podriadiť jej koloniálnej politike.
Média sa zapojili do intenzívneho masírovania aj tej našej slovenskej verejnosti, ako je v tom Bielorusku úplne na ho…nič, aj keď majú v krajine poriadok, slušnú životnú úroveň, stabilitu a pod. No niečo neslýchané, že si vôbec niečo také niekto dovolil.
Nuž nie je diktátor, ako diktátor. To čo je nepredstaviteľné u tých, ktorých západ pranieruje, tak si taký obyčajný demokratický diktátorik môže dovoliť.
Ako príklad by som spomenula toho nášho diktátorika, ktorý vyhral voľby a úplne mu na to stačilo 25% odovzdaných hlasov a hneď ako voľby vyhral uchopil moc pevne do svojich rúk. To len aby si slovač nemyslela, že nemá gule na vládnutie.
Z koronavírusu si urobil nástroj moci, aby mal čím vydierať a zastrašovať občanov, ku ktorým sa začal správať ako pán veľkomožný ku poddaným.
A zrazu sme sa z nekonečných tlačoviek dozvedeli ako on statočne s tým pľuhavstvom bojuje.
Kým nenávidený Lukašenko povedal vlastným občanom, aby nasadli do traktorov a obrábali polia a nemysleli na nejaký vírus, tak ten náš diktátor denne strašil obyvateľov nekonečnými rečami na tlačovkách a pozatváral čo sa dalo. Vyčlenil zo spoločnosti starých a chorých ľudí, zakázal príbuzným návštevy u nich. Zakázal stretnutia ľudí, najmä tie za účelom zhromažďovania sa na prípadných protestoch. Likvidáciu hospodárstva považuje za osobný úspech a najväčšiu radosť mu robí keď môže nasr…ť čo najviac ľudí. Aby sme si nemysleli, že je nejaký zaostalý a skostnatený politik, tak vládne pomocou statusov na sociálnych sieťach, kde zverejňuje skoro všetko. Od kúúlového oblečenia až po návštevu záchodu.
Keď médiá uverejnili správu a fotky diktátora Lukašenka ako vystupuje z vrtuľníka v neprestrielnej veste so samopalom, spomenula na som si na vytešený face nášho premiéra z fotiek, keď si bol tiež zalietať na vrtulníku nad marginalizovanými osadami, ale už si nespomínam, či mal odvahu z toho vrtuľníka vystúpiť, a to u nás ani nehrozil organizovaný štátny prevrat.
Kým svet kritizoval zásahy na protestoch v Bielorusku, tak u nás je bežné držať hubu a krok a dodržiavať pravidlá, inak bude pokuta, milý plebs. Stačilo sa poniektorým ozvať a premiér vytasil tajnú zbraň v podobe vyhrážok, ako napríklad v prípade majiteľov fitnescentier.
Kým je Lukašenko kritizovaný za to, že zmobilizoval armádu na ochranu vlastného štátu pred vojenským útokom cudzích štátov, tak po našom akože suverénnom štáte, sa bežne premávajú konvoje cudzej armády, až hen spoza veľkej mláky. Ktovie za akým účelom a koho idú zasa ochraňovať. Zato naša armáda spolu s políciou je povolaná sledovať občanov, či dodržiavajú vládne nariadenie, ktoré pán premiér okázalo ignoruje a porušuje.
Nuž nie diktátor, ako diktátor.
A len tak na záver, koľko bolo v našich médiách povyku, keď diktátor Putin išiel meniť ústavu v Rusku. Včera zazneli slová od nášho pána premiéra o potrebe zmeniť našu ústavu a média sú ticho…
Požijeme, uvidíme… Možno… Ktovie…