V pondelok podvečer som dostala mail, v ktorom mi môj priateľ oznámil, že jeden z nás odišiel do Večnosti…
Je zvláštne, ako človek dokáže prežívať straty. Najviac však bolia straty priateľov…
Včera ma večerný chlad vyhnal zo zeleninovej záhrady ešte pred zotmením. V kuchyni som si naliala veľký pohár červeného vína a sadla som si na chvíľu na terasu. Na oblohe sa prevaľovali ťažké mraky plné dažďovej vody a vo vzduchu bolo cítiť zmes vôní kvetov zo záhrady pred domom.
Vôňa ruží sa zmiešala s vôňou tymiánu, levandule, šalvie a mokrej hliny. Všetko voňalo prenikavo ako pred dažďom, aj keď večer nespadla ani kvapka. Odliala som pár kvapiek vína bohom a začítala som sa do básní nášho priateľa Josipa a nechala som padať dážď spomienok.
Dážď spomienok na vášnivú filozofickú debatu mojich priateľov, vďaka ktorej som ešte viac pochopila podstatu ich priateľstva, ale aj ich básnického umenia. Na kytičku ruží zo supermaketu, ktorú Josip vytiahol z tašky, ktorú stále nosil… Na vrelé objatie a dvojzmyselné komplimenty, na ktorých som sa schuti zasmiala. Spomínala som na básne v mailoch, aj na „umelecké“ komolenie môjho mena…Aj na balíček plný malých knižočiek básní, ktorý mi poslal v septembri previazaný vianočnou mašličkou…A schuti som sa zasmiala nad správami, v ktorých sme riešili jeho vek. Keď sa ma spýtal, či viem koľko môže mať rokov, napísala som mu presné číslo. Chcel vedieť ako som na to prišla. Odpísala som mu, že som použila jednu veľmi zložitú matematickú metódu, ktorú som mu pomenovala a mierne vysvetlila a moje božské a čarodejné schopnosti. Napísal mi, že s takým čudesným stvorením s bosoráckymi schopnosťami nechce mať spoločné. Zabudol, že týždeň predtým mi napísal, koľko rokov má. A keď som mu to so smiechom vysvetlila venoval mi básničku o bosorke…
Včera bol zvláštny večer… Chvíľku som sedela a pozorovala ako padá večerná tma a premýšľala som o tom, čo po nás ostane. Po Josipovi ostali jeho básne. A to ma presvedčilo, že urobím to, o čom mi hovorili moji priatelia. A mala by som to urobiť kým mám ešte čas…Vyberiem zopár básní a urobím z nich malú zbierku, nech po mne ostane aspoň tých pár slov a myšlienok, ktoré možno potešia pár ľudí a spomenú si na mňa aj keď tu už dávno nebudem…
Nie necítim sa ako poetka a umelkyňa, nikdy nebude zo mňa majster slova ako bol Josip a môj drahý priateľ Drago. Ale ktovie, možno si raz niekto v podobnej chvíli ako bola tá včerajšia večerná, zoberie malú útlu knižôčku a prečíta si tých pár veršíkov a v prenikavej vôni záhrady ako pred dažďom, slová v nej vyvolajú dážď spomienok…