Bola moja prvá myšlienka hneď ráno po prebudení. Slnko svietilo do okna spálne a ja som úplne zabudla na včerajší zamračený, chladný a ufúkaný deň.
Niektoré dni sú presne také, ako ten včerajší, ale aj tak ich človek prežije, večer sa možno trošku unavený pousmeje nad všetkým čo prežil, alebo ľahne ako podťatý do postele a je rád, že už je za ním. Prvomájový dážď urobil v záhrade malý zázrak a ja som toho chcela stihnúť čo najviac porobiť, aj keď ma ešte stále dosť boleli narazené rebrá a pri práci som si musela nájsť polohu, aby som ich veľmi necítila. Prácu som zvládla a ešte som si chcela presadiť paradajky vo fóliovníku, ktorý ostal počas dažďa otvorený. Nevšímala som si, že hlina v uličke je nasiaknutá vodou a šmykľavá. Zohla som sa ku rastlinkám a po chvíli sa mi začali nohy v gumákoch po hline kĺzať. Na malú sekundu som si pomyslela, že urobím šnúru ako Nadia Comaneciová pri prostných, ale podarilo sa mi zachytiť konštrukcie. Lenže všetko sa udialo tak rýchlo, že v jednej chvíli som videla hviezdičky a aj všetkých svätých a od bolesti mi úplne nehrdinsky vyhŕkli slzy a sopeľ, keď som si znova natiahla boľavé rebrá. Pomaly som sa postavila a snažila sa všetko predýchať. V tom momente mi začalo krútiť nos na kýchnutie. No skúste si kýchnuť, zasmiať sa, alebo zakašlať, keď vás bolí každý nádych. Pomyslela som si, že… Radšej to ani nenapíšem, čo. Utrela som si slzy a vyfúkala nos, zaťala zuby a prácu dokončila.
A dnes ráno? Vyškerené slnko urobilo svoje. Áno, hneď ráno bol krásny deň. Našla som si pohodlné miestečko v posteli tak, aby sa mi dobre ležalo a pozorovala som cez okno malé mraky na oblohe, ktoré utekali a predháňali sa ako na pretekoch, alebo splývali spolu. Nepríjemná bolesť do rána trošku ustala a povolila a o chvíľu som už znova išla v tých istých gumákoch a ešte v župane do záhrady po prvú tohtoročnú úrodu mladej cibuľky a reďkoviek, z ktorých som urobila výbornú tvarohovú nátierku.
Popri varení obeda som stihla upiecť orechový „retro“ koláčik. Objavila som ho len nedávno, v starej kuchárskej knihe, ktorú som si kúpila ešte v časoch socializmu ako mladá žaba. Má názov „Recepty starej mamy“ a bola to moja prvá kuchárska kniha, ktorá ma inšpirovala ku mojim prvým kuchárskym počinom.
Teraz len tak sedím, dopíjam voňavú kávu, píšem, počúvam hudbu a za oknom sa znova po oblohe naháňajú mraky. Pretekajú sa s vetrom, ktorý rozhýbal aj koruny stromov a ich konáre tancujú v rytme jeho melódie.
Áno, je krásny deň, aj keď sa znova zamračilo, fúka a ochladilo sa. A budú aj iné krásne dni, aj keď sa mnohým z nás zdá, že tento svet je v posledných dňoch akýsi zvláštny a citovo chladný, keď sme ochudobnení aj o takú drobnosť, ako je obyčajný úsmev. Alebo ten obyčajný úsmev nie je len taká obyčajná drobnosť, ale veľká vzácnosť? Taká vzácnosť, ako obyčajný krásny deň…
P.S. Vďaka milá Janina za inšpiráciu.