Už si nepamätám, kedy som po prvý krát počula ruskú pieseň „Жить“, ale jej slová sa mi hlboko vryli do mysle.
Pred pár dňami, keď som pracovala v záhrade a počúvala popri tom hudbu, v dni zaliatom slnkom, v miernom vetre a čerstvom vzduchu a pri práci na zakladaní novej úrody, som ju znova počúvala. A slová piesne spolu s hudbou, dostali novú silu, význam.
Vieme a chceme ešte vôbec žiť?
Vieme, čo v skutočnosti znamená slovo „žiť“?
Vieme, čo je ozajstný život?
Chceme byť ľuďmi?
Mnohí z nás zabudli žiť, len prežívajú. Aj preto, že veria tomu, že prežívanie je život. Sú kŕmení mediálnymi „odpadkami“, ktoré im tvrdia, že práve konzumný život, založený na tom, koľko toho človek má v peňaženke, či na konte, či naškrečkované , je ten pravý život.
Iní sú zasa nútení prežívať kvôli tomu, že nemajú budúcnosť a žijú zo dňa na deň, pretože v skutočnosti sú len nádenníkmi tohto režimu, ktorý im iný život neumožňuje . Premýšľajú o tom, či budú mať dosť peňazí na zaplatenie živobytia na ďalší deň, týždeň, či budú mať na zaplatenie splátok dlhu za strechu nad hlavou. Žijú v napätí, či budú mať prácu a ako dlho. Koľkí z nás práve preto nepoznajú hodnotu života.
Je takéto živorenie bez istôt a budúcnosti, životom?
Komu záleží na tom, aby ľudia žili práve takto?
Je normálne, že život a nielen ten ľudský, stráca hodnotu?
Je normálne podporovať násilie a vraždenie nevinných ľudí?
Vyzerá to tak, že áno. Koľkí z nás večer sedia pred televízormi a ľahostajne pozerajú správy podhodené médiami, plné krutosti, násilností, zbytočnej smrti? Koľkí takto pozerajú filmy, ktoré sú „zábavou pre novodobý plebs“, plné vražedných scén, kde strieka krv a ľudia zomierajú desivými spôsobmi a vzduchom lietajú kúsky ľudských tiel? Koľkí sa potom ľahostajne prizerajú ľudskému utrpeniu aj v realite. Veď zobrať niekomu život je také jednoduché a vrahovia majú v dnešnej dobe väčšie práva ako ich obete. Psychopati rôzneho druhu sa môžu plne realizovať bez toho, aby sa báli trestu za svoje násilnícke správanie a ich obete naopak žijú v neustálom strachu a strese. A pritom by chceli len málo. Jednoducho žiť.
Žiť… Ktovie… Asi sa budeme musieť naučiť znova žiť. Ale najskôr musíme vrátiť životu jeho skutočnú hodnotu. To dokážeme len vtedy, keď pochopíme podstatu života.
Tá sa skrýva aj v malej hrudke hliny, ktorú som pred pár dňami držala v prstoch a rozdrobila na prach.
Spolu s vodou a slnkom dokáže dať život malému semienku rastliny, ktorá potom vyrastie a môže byť základom pre ďalší život, nielen ako potrava pre ľudí, či zvieratá, ale aj pre vlastné zachovanie v podobe nových semienok.
Podstata života nie je v tom, ako dlho budeme žiť, ale ako čas života využijeme nielen pre seba, ale aj pre život okolo nás.
Podstatu života spoznáme vtedy, keď sa ho naučíme zachovávať, chrániť a brániť a nie ho brať, ničiť a zabíjať. Keď pochopíme, že všetok život a nielen ten ľudský, okolo nás má svoj význam a svoju hodnotu. A k tomu potrebujeme málo a predsa veľa, naučiť sa vo svete jednoducho žiť…
Жить