Práve som sa dozvedela, že poslanca Ľuboša Blahu stíha NAKA za šírenie extrémistických symbolov, ktoré boli na jeho spoločnej fotke s R. Ficom, kde drží dar od neho, v podobe červenej hviezdy s vyobrazeným kosákom a kladivom.
Fúha… Netušila som, že kosák a kladivo, ktoré symbolizujú spojenectvo robotníkov a roľníkov, sú extrémistickým symbolom, dokonca som netušila, že ani samotná červená hviezda, ktorá sa používala ako symbol revolúcie už v 18. storočí je extrémistickým symbolom. Symbol kosáka a kladiva je skutočne aj na Rakúskej vlajke a na vlajkách Komunistických strán mnohých štátov.
Červená hviezda má viacero významov, ale najznámejší je ten, že znázorňuje päť prstov robotníka a počet kontinentov a červená farba symbolizuje preliatu krv v boji za sociálne práva vykorisťovanej robotníckej triedy.
Nuž čo, svet sa znova mení. Pre vládnuce elity sa symboly revolúcie, spolu so symbolmi pracujúcej triedy stali symbolmi „extrémizmu“. A vôbec ma to neprekvapuje. Pretože obyčajní, pracujúci ľudia sa práve pre ľudí, ktorí považujú tieto symboly za extrémistické, stali spodinou, ktorej sú bežne porušované základné ľudské práva.
Máme to všetci my, ktorí pracujeme, považovať za otvorený výsmech a pohŕdanie len preto, že sa živíme prácou vlastných rúk a umu?
V týchto dňoch, keď prebieha predvolebná kampaň, je tento otvorený výsmech pracujúcim ľuďom, čoraz častejší. Z toho vyplýva, čo čaká práve túto skupinu obyvateľstva po voľbách, ak sa dostanú k moci tí, ktorí používajú čoraz špinavšie praktiky na zdiskreditovanie politických oponentov.
O tom, že je poslanec Blaha stíhaný za šírenie extrémistických komunistických symbolov, informoval poslanec Ondrej Dostál, v minulosti vzorný to zväzák. Verím, že mnohí ľudia ani netušia, kto to je. A mnohí si ho spájajú so záľubou v dámskom oblečení.
Zato poslanca Blahu poznajú mnohí. Bola som na jeho pár vystúpeniach a chápem, prečo je taká snaha zdiskreditovať ho teraz pred voľbami, ale aj prečo ho média tak často a s obrovským nasadením verejne lynčujú a snažia sa z neho urobiť nepriateľa režimu.
Ten chalan má niečo, čo jeho politickí protivníci nemajú. Na rozdiel on nich má, napíšem to slušne „gu..ráž“, postaviť sa za práva obyčajných malých ľudkov, ktorí makajú ako múrovatí, len aby prežili. Zaujíma sa o ich problémy, hovorí o nich, aj keď má kvôli tomu problémy vo vlastnej strane. Verejne hovorí o praktikách moci. A podporujú ho mnohí ľudia. Starší, tí v produktívnom veku a aj množstvo mladých. Je nepohodlný. A to len preto, že sa verejne postavil moci, ktorá sa začína podobať tej z tridsiatich rokov minulého storočia, keď boli ľavičiari a komunisti prenasledovaní, zatváraní, mučení a vraždení… A to len preto, lebo sa verejne dožadovali sociálne spravodlivej spoločnosti a práv pre tých najbiednejších a najviac vykorisťovaných.
Celá táto špinavá predvolebná kampaň je otvoreným výsmechom pracujúcim ľuďom.
A preto na záver svojho článku použijem heslo „La Pasionarie“ Dolores Ibárruri: „No pasarán!“