Dnes som sa dozvedela, že navždy odišiel človek, ktorého som nepoznala osobne, ale poznala som ho cez jeho slová a myšlienky, ktoré uverejňoval na mieste, kde ma prijali medzi seba tak, ako keby som tam patrila odjakživa…
Vďaka slovám a myšlienkam, sa často krát môžeme o ľuďoch dozvedieť viac, ako keby sme žili v ich bezprostrednej blízkosti. Môžeme sa dozvedieť o tom, čo cítia a akí v skutočnosti sú, pretože aj písaním mnohí nevedomky ukazujú svoj intelekt, dušu a srdce.
Slová a myšlienky môžu ľuďom pomôcť, môžu ich povzbudiť, môžu zanechať veľa dobrého, ale aj naopak. Môžu veľmi ublížiť a raniť. Hovorí sa, že rýchlejšie prebolí facka ako kruté slová, ktoré sa nedajú vziať späť.
Keď niekto navždy odíde, mnohí z nás premýšľajú o tom, aký to bol človek. A v takých chvíľach si mnohí z nás uvedomujú, že nie je podstatné, ako človek dlho žije, ale to, čo po ňom ostane. Nie, nemyslím tým hmotné statky a majetok, ale to, čo po ňom ostane v srdciach a spomienkach.
Často to bývajú práve slová a myšlienky, či už vypovedané, alebo aj napísané. A tie nám dokážu dať veľa. Prinútia nás premýšľať o tom, čo je pre nás dôležité. Tak ako mňa dnes. Správa o odchode človeka, ktorý mi svojimi slovami a myšlienkami spríjemňoval dni, ale aj som sa vďaka nim dozvedela mnohé nové veci, o ktorých som ani netušila, ma prinútila na chvíľu sa zastaviť. Zastaviť a premýšľať o ňom, kým pre mňa bol. Premýšľať o tom, že či to, čo práve robím, je to pravé a napĺňa ma. Či chcem ostať v tom bláznivom pracovnom tempe, ktoré som si nechtiac sama nastavila, alebo spomalím a znova sa budem venovať aj veciam, ktoré ma tešia a prinášajú mi radosť. Odchod pre mňa vzácneho človeka, ma prinútil znova sa zamyslieť nad tým, čo je pre mňa podstatné, ale aj o tom, čo po mne ostane. Ako si ma budú ľudia, ktorí ma poznajú pamätať…
A možno sa mnohí z nich zastavia a budú premýšľať o tom, čo po nás ostane…