Minulý týždeň, vo štvrtok poobede, som si na chvíľku sadla s kávou k televíznemu vysielaniu Regina na druhom programe RTVS.
Vysielali malý medailónik ku 60. výročiu vzniku Štátnej opery v Banskej Bystrici a o opere „Eva“, Josefa Bohuslava Foestera, ktorá bola uvedená ako prvé dielo v tejto novovzniknutej hudobnej inštitúcii a aj o jej novom naštudovaní, pri príležitosti tohto jubilea. Veľmi zaujímavý bol aj následný rozhovor s dramaturgičkou Štátnej opery v B. Banskej Bystrici pani Alžbetou Lukáčovou, ktorá porozprávala o histórii vzniku Štátne opery, ale o jej súčasnosti.
V rozhovore zaznela jedna myšlienka a to, že v minulosti sa umelci snažili priniesť umenie a kultúru širším vrstvám obyvateľstva a preto často cestovali a hrávali, či už divadelné predstavenia, alebo operety v rôznych kultúrnych domoch, ktoré boli budované na tieto účely.
V súčasnosti často počúvam, alebo čítam vyjadrenia rôznych ľudí a umelcov o tom, ako hrozne vyzeral svet umenia a kultúry v časoch totality. Často o tom hovoria najmä tí, ktorí boli tvárami minulého režimu a doteraz žijú z popularity, ktorú si získali práve vtedy.
Dnes sa síce oslavujú rôzne výročia vzniku divadiel, hudobných telies a festivalov, ale zároveň sa démonizuje doba, v ktorej vznikli. Ak by to bola skutočne taká doba temna, ako je opisovaná práve mnohými umelcami, tak by títo ľudia nemali najmenšiu šancu na to, aby vôbec nejaké „umenie“ robili.
Takže v dobe „komunistickej totality“, vznikli napríklad v roku 1949 Bratislave Slovenská filharmónia, ale aj VŠMU, v päťdesiatych rokoch vznikali konzervatóriá, ale najmä ľudové školy umenia, ktoré učili základom dramatického umenia, hudby a výtvarného umenia celé generácie detí. Vznikali folklórne súbory a rôzne festivaly, ktorú fungujú doteraz.
Vo veľkej miere bola propagovaná klasická hudba. Spomínam si na to, ako sme bežne mávali na ZŠ „výchovné koncerty“, na ktorých nám hrávali nielen študenti žilinského konzervatória, ale aj profesionálni umelci, ktorí dokázali pútavým spôsobom priblížiť deťom a mladým ľuďom „vážnu“ hudbu.
Na „výchovnom koncerte“, ktorý absolvovalo pred pár rokmi, jedno z mojich detí na ZŠ, vystupoval akýsi „superstárista“, o ktorom dnes už nikto nič nevie.
V divadlách sa hrávali zaujímavé predstavenia a bolo normálnou súčasťou života, že na ne chodili celé autobusy ľudí aj z malých dedín.
Herci boli vnímaní ako poslovia umenia a mnohí z nás si pamätajú silnú hereckú generáciu ľudí, ktorá prinášala ľuďom skutočné umenie a nie umenie hnusu a vulgárnosti, ako je to bežné v súčasnosti.
Po vzniku televízie, sa umenie a kultúra šírili medzi obyvateľstvo aj takýmto spôsobom.
Koľkí z nás si ešte pamätajú „Slovenské pondelky“ z televízneho vysielania, keď sme takýmto spôsobom vďaka tv inscenáciám spoznávali diela svetovej kultúry?
Osobne som mala veľmi rada „Nedeľné chvíľky poézie“, televízne záznamy divadelných predstavení, opier, baletu.
Bežne boli vysielané koncerty klasickej hudby, kde sme mohli vidieť hudobné majstrovstvo mnohých našich umelcov.
Čo z toho dnes televízie vysielajú?
Možno sem tam v repríze nejakú inscenáciu a na Vianoce diela, ktoré sú považované za „Zlatý fond“ Slovenskej televízie.
Na dedinách, sa budovali sa už spomínané kultúrne domy, knižnice, malé kiná, hrávalo sa ochotnícke divadlo, ktoré bolo na oveľa vyššej úrovni, ako bezduchá zábava v podobe seriálov, plných prvoplánovaného vulgárneho humoru, či afektovaných hereckých výstupov s podobnou rétorikou a umeleckým prejavom, ktoré zazneli v „uniknutej nahrávke“ pánov Kočnera a Trnku.
Po tridsiatich rokoch „slobody a demokracie“, to v našom štáte vyzerá tak, ako keby ľuďom mala stačiť len politická kultúra a trápne divadelné predstavenia, ktoré nám za drahé peniaze dennodenne predvádzajú naši „zvolení zástupcovia“…
Podobné je to aj s umením hnusu, ktoré je ľuďom predkladané ako niečo, čo by malo vyzdvihnúť ich ducha…
Ale čo dobré môže priniesť propagácia násilia, vraždenia, amorálnosti a sexu?
Našťastie, ešte stále sú ľudia, ktorí vedia priniesť ľuďom naozajstné umenie, ktoré prináša im radosť, krásu, pozdvihuje ich ducha. A ja verím, že skutočné umenie a kultúra znova vstanú zo zabudnutia a nebudú len v úlohe „Popolušky“ v tejto dobe všeobecnej dekadencie, nielen umenia, ale aj celej spoločnosti.
Preto je potrebné pýtať sa, „ako to tí komunisti robili“, keď v čase temnej totality boli peniaze aj na umenie a kultúru, ktoré boli štedro podporované, kým dnes mnohí z tých, ktorí robia skutočné umenie, musia žobrať o každé euro…
Žiaľ, mnohí z tých, ktorí opľúvajú všetko dobré, čo v minulosti vzniklo, tvrdia, že umelci propagovali komunistický režim, podporujú a propagujú v súčasnosti režim omnoho temnejší a krutejší, ktorý sa síce skrýva za vznešené slová a heslá, ale aj pseudoumenie a ktorý spôsobuje pád človeka ako jednotlivca, na dno jeho ľudskej dôstojnosti…
Zdroje:
https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14356/201801