Psia dušička je niečo, čo ma nikdy neprestane prekvapovať.
Ale aj snaha psíka, prekabátiť ma, či ochraňovať pred všetkými.
Vždy ma rozosmeje, keď vidím nášho beťára ako sa snaží značkovať si všetko, čo mu príde do cesty.
Napríklad aj kolesá auta. Dnes sa zasa zakrádal okolo neho ako indián na love a opatrne zakukoval, či sa pozerám. Keď začal dvíhať labku, pri slovíčku „fuj“, na chvíľku zostal nehybne stáť na troch labkách a potom spustil na zem aj tú štvrtú a odišiel od auta spôsobom nafučaného puberťáka.
Každý psík, ktorého sme mali, bol iný a každý mal svoju vlastnú dušičku. Prvá fenka vyrastala s deťmi, bola viac ich kamarátka ako moja, ale keď bolo zle, dokázala som sa vyplakať do jej kožúška a bola trpezlivou poslucháčkou. Sedávala pri mne, keď som vonku na lavici pila kávu, alebo bylinkový čaj a keď som nedávala pozor, vždy stihla ochutnať. Druhá, malá, zlatožltá guľôčka, dokázala ticho presedieť na lavici na gánku pri dome celé hodiny, keď som niečo robila vonku a pozorovala ma pri práci, alebo ma „strážila“ na záhrade. Dokázala naháňať statné jelenice, ktoré chodili večer do sadu a nebála sa pustiť ani do líšky. Tretia bola neuveriteľne inteligentné stvorenie. Strážila dvor, záhradu. Milovala deti a niekedy som mala pocit, že stačí málo a začne rozprávať, keď som sa s ňou debatila.
Po troch fenkách, máme psíka a to je trošku iné kafe. Napriek svojej veľkosti je to ešte stále mojkáčik. Keď prídem domov, alebo výjdem von z domu, uteká a vyskočí na lavicu a už tam čaká, zvláštne sa prikrčí, robí neodolateľné psie očičká a čaká na pohladkanie a škrabkanie. Lenže… Od malička je to objímací psík, a tak hladkanie končí vždy tak, že ma objíme labkami, oprie si hlavu o mňa a robí ešte viac psie očičká…
V takých chvíľach majú psíky v očiach viac lásky, ako majú ľudia a dokážu ju dávať nezištne, možno len za milé slovo a pohladenie. Často sú lepšími poslucháčmi a spoločníkmi ako my ľudia.
Aj keď dokážu robiť aj svoje psie kusy a niekedy aj poriadnu neplechu, vedia dať veľa radosti a človeka rozosmiať.
Vtedy cítim, že majú svoju psiu dušičku, svojskú, zvláštnu, možno inú ako ľudia, ale často krát čistejšiu.
Možno bolo najväčším úspechom človeka, skrotiť plaché zviera a urobiť si z neho priateľa.