Už viac krát sa mi stalo, že mi bolo vytknuté, že v mojich kostrbatých veršíkoch nedodržiavam rôzne pravidlá a zákonitosti, ktoré sa používajú pri písaní poézie.
Mnoho z tých pravidiel mám naštudovaných a obdivujem ľudí, ktorí ich pri písaní poézie dokážu striktne dodržiavať. Ale ja nechcem a ani nemienim súťažiť s renomovanými básnikmi či poetkami.
Pre mňa je poézia spoveďou duše, vyjadrením jej radosti, či bolesti. Vyjadrením pocitov a okamihov života, lásky, šťastia aj utrpenia.
Kedy a kde sú pravidlá a zákony potrebné?
V súčasnej spoločnosti sa mnoho ľudí snaží určovať pravidlá práve tam, kde by mala byť skutočná sloboda. Nie taká tá „umelá sloboda“, ktorá sa musí kryť do škatuľky určitej formy.
Ako bude vyzerať svet, keď budú jednotné pravidlá na ľudské šťastie, lásku, milovanie, smútok či krásu a umenie?
V podstate už týmito pravidlami žijeme.
Za ľudské šťastie sú považované hmotné veci či naplnenie vlastných túžob, ktoré prinášajú človeku chvíľkové potešenie a slasť, ale často končia sebectvom, chamtivosťou a závisťou.
Ľudia sa naučili umelo usmievať sa, lebo sa to patrí v spoločnosti, ale v ich očiach je chlad a neúprimnosť.
Z obyčajného smútku, ktorý je v súčasnej materiálnej spoločnosti považovaný za niečo zvláštne sa nakoniec vyvinie trvalý smútok vo forme choroby duše – depresie, ktorú odborníci liečia medikamentmi, ale nedokážu liečiť jej skutočný pôvod, liečia len človeka samotného, lebo tak sú nastavené pravidlá.
Z lásky sa stalo bezvýznamné slovo, za ktorým si mnohí ľudia predstavujú len telesný vzťah dvoch ľudí, ale stráca sa jej pôvodný význam, ktorý je v tejto spoločnosti nežiaduci.
Z milovania sa nepísanými pravidlami stal akt telesnej rozkoše, ktorý sa pomaly stáva športovým výkonom, založeným na dĺžke trvania pohlavného aktu, či rozmeroch pohlavných orgánov, alebo na použití sexuálnej polohy a vytráca sa cit, intimita, súzvuk lásky a duší dvoch ľudí.
Za ľudskú krásu sa považuje len telesný vzhľad, často krát umelo vylepšený, bez duše.
Z umenia sa stáva stoka, ktorá má ľudí najmä zabávať, alebo šokovať…
A zrazu zisťujeme, že tomu všetkému niečo chýba. Chýba hlbší zmysel, prirodzenosť, duša a človek, ktorý takéto zvláštne a umelo vytvorené pravidlá neuznáva, je považovaný za čudáka.
Naopak, porušujú sa pravidlá, ktoré by mali byť prirodzenými pre fungovanie spoločnosti a to sú morálne zásady a etické princípy.
Spoločnosť tak musí vymýšľať zákony, ktoré by mali dávať pevné hranice morálneho a etického fungovania spoločnosti.
Žiaľ, v súčasnosti zažívame na vlastnej koži, vytváranie množstva zákonov a rôznych nariadení, ktoré majú za úlohu beztrestne obchádzať nielen morálne zásady, ale aj zákony samotné.
Aká je to spoločnosť, ktorá sa snaží určiť umelé hranice tam, kde by mala mať duša slobodu a voľnosť?
Aká je to spoločnosť, ktorá potrebuje ku svojmu fungovaniu tisíce pravidiel a zákonov, ale pohŕda základnými morálnymi zásadami a princípmi, na ktorých sú postavené ľudské práva a obyčajná ľudskosť?
Aká je to spoločnosť, ktorá sa snaží umelými, účelovo vytvorenými zákonmi a pravidlami presvedčiť ľudí, že lož je pravdou, otroctvo slobodou, chamtivosť a nenásytnosť šťastím, uspokojenie sexuálneho chtíča láskou, povrchnosť krásou, hnus umením, egoizmus individualizmom a zlo dobrom?
Prečo potrebuje spoločnosť také pravidlá a množstvo zákonov?