V tretiu septembrovú nedeľu predpoludním, som sa trošku túlala po lese neďaleko pamätníka na Dukle.
Vždy, keď som na tomto mieste, kde prebiehali ťažké boje za našu slobodu, premýšľam aj o tých neznámych , ktorí na týchto miestach priniesli obeť najvyššiu, akú mohli…Zaplatili vlastnými životmi za to, aby sme žili v mieri, aby sme sa vôbec mohli narodiť.
Les bol tichý a ja som sa snažila kráčať tak, ako ma to kedysi učil môj otec, potichu, bez toho, aby som rušila jeho pokoj. Premýšľala som, ako tam prežívali ťažké bojové chvíle, v chladnom, daždivom a sychravom počasí tí, ktorí tam bojovali. Ako prenášali ťažkú bojovú techniku, ako zomierali…
Na mieste, kde som chodila už nebolo ani stopy po bojoch, milosrdný čas a príroda ich zakryli všetky. Čo by však čas nemal zakryť, sú naše spomienky a vďačnosť všetkým tým, ktorí ukázali odvahu a nadľudské úsilie poraziť nepriateľa, okupujúceho naše územie, našu vlasť.
Neskôr, som pozerala na tento nádherný kraj z vyhliadkovej veže. Slnkom zaliata krajina, na oboch stranách hranice, krásna, ale zároveň veľmi drsná, v ktorej ľudia napriek tomu dokázali žiť a žijú dodnes. Z výšky veže človek pochopí, prečo bola Karpatsko- dukelská operácia taká náročná.
Prečo bola vedená práve cez tento priesmyk, ktorý bol jediným schodným miestom, aj keď veľmi náročným pre armádu. Že to bol akt pomoci nesmiernej ceny, ktorým Sovietsky zväz priamo podporil SNP v jeho úsilí poraziť a vyhnať okupantov, nemeckú armádu. Pri pohľade na lesy a terén, človek pochopí, že prejsť ho, bol nadľudský výkon a prečo netrval plánovaných päť dní, ale nakoniec päťdesiat jeden dní. V takomto náročnom teréne sa jednoduchšie bráni, ako vedie útok a Nemci to vedeli. Vytvorili tri pásma obrany, ktoré boli husto zamínované a oslobodzovacia armáda, ich napriek veľkým stratám dokázala prekonať.
Nie, nechcem písať všetky historické súvislosti a priebeh samotnej operácie. To si môžu čitatelia vyhľadať sami, alebo môžu navštíviť tento kraj, aby pochopili, aká drahá je naša sloboda. Mňa ešte stále prekvapuje, ako je v poslednej dobe znevažovaná a znevažovaní sú aj tí, ktorí zaplatili za ňu vlastnými životmi.
Osobne považujem to, že niekto dobrovoľne bojuje a položí vlastný život za mier, za slobodu iných ľudí, za najvyššiu obeť, akú človek môže priniesť.
Vyjadriť im úctu a malú spomienku by malo byť samozrejmosťou.
Vždy, keď som na vojenskom cintoríne pri pamätníku, položím malú kytičku poľných kvetov ku krížu, alebo na hroby neznámych padlých vojakov. Verím, že je to viac ako drahé vence politikov, alebo ľudí, ktorí sa tam prídu ukázať len preto, že sa to patrí, ale na druhej strane podporujú vojnové štvanie, či otvorenú nenávisť voči tým, ktorí nás oslobodili a neuvedomujú si, že títo ľudia padli aj za to, aby sa aj oni vôbec mohli narodiť.
Netuším aká bude naša budúcnosť. Ale viem, akú nechcem.
Veď kto z nás by znova chcel prežiť vojnu, ničenie, utrpenie, zabíjanie?
Veď kto by chcel, aby znova prinášali neznámi, bezmenní ľudia, obete najvyššie za naše vlastné životy?