Báseň Jána Kostru „Každý deň stretnúť človeka“, poznajú mnohí z nás.
Je to krásna báseň a v jej veršoch je ukrytá pravda života.
Ľudí stretávame každý deň. Mnohí okolo nás prejdú, ako zamračené tmavé tiene, bez pozdravu a bez úsmevu. Poznáme ich, ale aj tak sú pre nás úplne cudzí.
Iní skrývajú pod maskou nedostupnosti strach zo zloby a bezcharakternosti iných ľudí a tak prejdú okolo nás, ako slabo viditeľná hmla, tak, aby sme si ich ani nevšimli.
Ďalší, zasa širokým úsmevom a žoviálnym správaním sa, maskujú neúprimnosť a tvrdosť srdca.
Niektorí dokážu veľa hovoriť, ale nakoniec zistíme, že v skutočnosti nepovedali nič dôležité, či pekné.
Stretávame mnoho ľudí a mnoho ich charakterov. Niektorých si dokážeme vpustiť do života, ale postupne zisťujeme, že vzťah, ktorý sa spoločne snažíme vybudovať nie je úprimný a srdečný a ak do neho vstúpi egoizmus a dokazovanie si vlastnej dôležitosti, tak nakoniec príde rozhodnutie, že je lepšie vzťah v akejkoľvek forme ukončiť skôr, ako zbytočne trápiť jeden druhého. Niekedy si však práve v takých chvíľach uvedomíme nielen vlastnú hodnotu, ale aj hodnotu života samotného.
Občas sa stáva, že stretneme skutočného človeka. Človeka, ktorého sme predtým vôbec nepoznali, alebo ho poznali len z videnia a mali sme pocit, že s ním nemáme nič spoločné a nebudeme sa s ním ani len vedieť rozprávať.
Snažíme sa udržať niť neosobného rozhovoru a zrazu príde chvíľka, keď medzi nami preskočí iskrička vzájomného zdieľania a naraz zistíme, že máme hromadu spoločných tém a dokážeme sa spolu smiať, dokonca za pár okamihov máme spoločný situačný humor. Vidíme v jeho očiach odraz nefalšovanej miloty a jeho úsmev nie je len zdvorilostná maska. Dokážeme sa rozprávať aj o vážnych témach a máme pocit, že by sme toho človeka najradšej objali.
Stáva sa, že sa s tým človekom už viac ani len nestretneme, ale ostane v nás spomienka na pár spoločne prežitých chvíľ.
Aj mne sa takéto veci stávajú, ako každému z nás. A rada na ľudí, ktorých som stretla spomínam, alebo sa teším na spoločné stretnutia.
Nikdy nezabudnem na úžasnú pani z vlaku, s ktorou sme sa dokázali rozprávať celé hodiny, až som skoro zabudla z toho vlaku vystúpiť a nestihli sme si na seba nechať kontakt v tom zhone.
Alebo, na pre mňa vzácnych ľudí, keď som ani len netušila o čom sa s nimi budem rozprávať a nakoniec som zistila, akí v skutočnosti sú a koľko toho dokážu človeku dať, už len obyčajným úsmevom. Ako dokážu povzbudiť a inšpirovať múdrosťou, ľudskosťou, ale aj tým, že je pre nich prirodzené správať sa slušne a úctivo a nemajú potrebu dokazovať si svoju nadradenosť voči iným.
Každý deň stretávame človeka. V maske, či bez nej, ktorý má svoj život, problémy, radosti, starosti.
A možno si práve on o nás myslí, že to my sa radšej skrývame pod vlastnými maskami, len preto, lebo sa bojíme „stretnúť človeka“, ako je on.
A pritom niekedy stačí tak málo. Obyčajný úsmev, pozdrav, či kompliment. Milé slová, ktoré dokážu zázraky, pretože aj ten človek, ktorého stretávame, tiež túži stretnúť človeka. Človeka, ktorým sme my samotní.