Pomyslela som si, keď ma ráno zobudili teplé lúče slnka, prúdiace cez okno, na ktorom som večer zabudla zatiahnuť roletky. Po zamračených a upršaných ránach, keď sa človeku nechce vyliezť z postele, prišlo také krásne ráno, až som mala pocit, že je hriechom márniť čas v posteli.
Neleňošil ani vtáčí drobizg, vyspevoval na plné hrdielka a z diaľky bolo počuť kukanie kukučky.
Po stene liezol malinký pavúčik, ktorý zrejme opustil známy svet za oknom a zablúdil vo zvláštnom svete ľudí, s hladkými stenami, nábytkom a rizikom, že ho niekto pripraví o život.
Pripomenul mi nás ľudí, keď musíme sami takto blúdiť v cudzom svete a hľadáme niekoho, koho poznáme a pomôže nám, alebo hľadáme miesta, ktoré nám dokážu pripomenúť domov a bezpečie.
Mám rada rána, aj keď sú tmavé a chladné a najradšej by som ostala v teple postele. A milujem tie krásne, slnečné a tie, keď si privstanem a pozorujem východ slnka.
Považujem za dar, ráno sa zobudiť a prežiť ďalší deň.
Naše životy sú ako rána, nikdy nevieme, čo presne nám prinesú. Môžeme mať naplánovaných mnoho veci a povinností na deň, ale často sa stáva, že nakoniec je všetko inak.
Môžeme stretnúť dobrých a zaujímavých ľudí, ktorí obohatia náš život, ale aj takých, ktorí dokážu len ničiť všetko okolo seba.
Môžeme prežiť krásny deň, plný radosti, ale aj plný zármutku a bolesti. Tmavé, chladné a upršané rána, nám pripomínajú chvíle života, plné smútku, žiaľu, neistoty. Ale bez nich, by sme nedokázali oceniť, krásu a radosť, možno všedných, ale slnečných dní nášho života.
Mnohí z nás, majú radosť z toho, že sa ráno zobudili a majú pred sebou ešte jeden deň. Jeden deň života, ktorý možno prežijú v chorobe a bolestiach, ale v radosti, že ešte dostali čas byť s blízkymi.
Mnohí z nás, si ani neuvedomia vzácnosť nového rána a života a bez štipky úcty a vďačnosti berú život, ako niečo samozrejmé.
Deň sa pomaly končí a prichádza večer. A ja verím, že zasa ráno budem môcť v duchu povedať, dobré ráno život. Vstať a výjsť ústrety novému dňu a životu.