Dnes predpoludním, som si v rádiu Slovensko, vypočula krátky príbeh z cyklu „Občan za dverami“, o pani Petrovej z Prešova, ktorá sa v roku 2007, kvôli chorobe a liečbe syna zadĺžila v nebankovej spoločnosti. Požičala si 40 000 korún a zaviazala sa splatiť počas jedného roka v dvanástich splátkach sumu 74 160 korún. V roku 2008 prišla o prácu a dostala do kolotoča dlhového otroctva, ktorý trval 12 rokov.
V januári tohto roku požiadala o odĺženie pomocou Centra právnej pomoci.
V reportáži zazneli vyjadrenia o úžerníckych úrokoch a o zlyhaní štátu. Často sa s tým stretávam, že kompetentní problémy pomenujú, ale vyhýbajú sa pomenovať príčiny takýchto ľudských tragédií.
Prečo?
Pretože by museli priznať vlastné zlyhania a profesnú nespôsobilosť riadiť štát, ale najmä vlastnú nezodpovednosť za to, v akom stave sa tento štát nachádza.
A znova sa pýtam, ako vyspelý je tento štát, na akej úrovni je spoločensko-politické zriadenie a v akom stave je spoločnosť?
Je normálne, aby sa vo vyspelej, slobodnej a demokratickej spoločnosti, museli ľudia zadlžovať v nebankových spoločnostiach, kvôli chorobe a liečbe vlastného dieťaťa?
Je normálne, aby štátne dovolili fungovanie úžery a zdieranie ľudí, ktorí sa ocitli vo finančných problémoch, často krát aj preto, že im neboli na čas vyplatené ich ťažko zarobené peniaze?
Vyzerá to tak, že v súčasnom demokratickom zriadení je pomenovanie príčin úpadku spoločnosti nežiaduce. Riešenia dôsledkov zlyhaní tých, ktorí riadia, či riadili tento štát, nikdy nebudú účinné, pokiaľ nebudú odstránené príčiny problémov a títo ľudia neponesú zodpovednosť za svoje konanie.
Dovtedy budú ľudia v tomto štáte vystavovaní bezpráviu zo strany tých, ktorí by mali byť zodpovední za fungovanie štátu a spoločnosti.
Zdroj:
http://slovensko.rtvs.sk/clanky/spolocnost/196018/obcan-za-dverami