Neviem si ho predstaviť…
Aj keď zamračených ľudí stretávam čoraz častejšie. Nedávno som videla jednu známu. Je to pekná žena, ale výraz jej tváre – pevne stisnuté pery, prižmúrené oči, prísny výraz- ju robili oveľa staršou.
Vlastne, nevidela som ju zasmiať sa od srdca už veľmi dlho, iba tak nemastno- neslano, nasilu sa usmiať…
Hovorí sa, že smiech je liečivý. Existuje dokonca vedný odbor, ktorý sa zaoberá smiechom a volá sa gelotológia. Skúma vplyv smiechu na ľudský organizmus.
Nie, nechcem písať o tom, koľko svalov sa v tele rozhýbe pri smiechu, alebo koľko mimických svalov na tvári musíme „potrápiť“ pri obyčajnom úsmeve, či o vplyve smiechu na kardiovaskulárny systém, pretože úsmev a smiech aj tak najviac liečia naše duše. Naše zlé nálady, trápenia, smútky, bolesti a žiale.
Často stačí malý úsmev, možno neznámeho človeka a svet je iný. Usmejeme sa aj my a dokážeme sa usmiať na ďalších ľudí. Zlepší sa nálada, či atmosféra v práci, alebo len tak niekde na ulici, v obchode.
Ja osobne mám veľké šťastie, že poznám ľudí, s ktorými sa viem od srdca zasmiať. Máme svoj interný humor a niekedy stačí povedať len pár slov a prúd smiechu sa nedá ovládať a zastaviť. A práve tým je smiech liečivý, svojou nenútenosťou a spontánnosťou.
Žiaľ, stretla som sa s tým, že ľudia sa radi zabávajú a smejú aj na hlúposti a čo je horšie, aj na nešťastí iných. V časom modernej techniky, je takáto zábava čoraz viac rozšírená a „humoristi“ si často neuvedomujú, že si zamieňajú smiech s výsmechom. Alebo je to zámer, zosmiešniť niekoho a ublížiť mu tak?
Zvykli sme si v televízii sledovať seriály, tzv. sitcomy, ktoré sú ozvučené vo „vtipných pasážach“ smiechom. Mne osobne to veľmi prekáža. Pripadá mi to, ako „smiech na povel“. Ale takýto smiech, už nie prirodzený, bezprostredný.
Pri pohľade na zamračených ľudí a pri bezduchej, často nanútenej zábave, premýšľam, čo sa stane ak sa zo spoločnosti vytratí skutočný smiech.
Viem, že mi mnohí môžu oponovať, že táto doba a spoločnosť neprináša veľa dôvodov na úsmev a na smiech, lebo na svete je veľa ľudského trápenia a utrpenia.
Lenže… Svet, spoločnosť a dobu tvoríme my samotní a to aké sú, je aj našou vizitkou.
Ak sa nám zdá, že tento svet je smutný, pochmúrny a bez smiechu, tak by sme sa mali zamyslieť nad tým, kedy sme sa naposledy na niekoho len tak usmiali, s kým sme si zažartovali, komu sme urobili dobrú náladu a povedali pár milých slov.
Smiech a úsmev sú skutočne liečivé a to tým, že dokážu ľudí spájať, dokážu v nich vyvolávať dobrú náladu a pocity šťastia.
Aký by bol svet bez smiechu?
Smutný, temný a chorý, bez štipky obyčajného ľudského šťastia.
A chceme taký svet?