Možno takto myslela svoje slová pred pár dňami ešte budúca a terajšia pani prezidentka.
Nie, nechcem písať o tom, čo a ako myslela naša nová pani prezidentka, chcem písať o krajine, kde by sa ľudia nebáli žiť. Nechcem písať ani o minulosti, tá sa nedá vrátiť, ale ľudia by si ju mali stále pripomínať.
Už len málokedy pozerám správy v televíziach. Tie súkromné sa zmenili na bulvár a verejnoprávna za nimi veľmi neostáva.
Pozerať denne správy o násilí, vraždách, podvodoch a iných závažných trestných činoch, či hrubom zneužívaní moci politikmi, vytvára o našom štáte nelichotivý obraz.
Obraz krajiny, v ktorej by sa ľudia mali báť žiť.
Veľmi túžim po tom, aby sa zo Slovenska stala krajina, kde by sa ľudia nebáli žiť.
Krajina, z ktorej by nemuseli odchádzať za slušne platenou prácou.
Krajina, v ktorej by nevládla moc peňazí. Kde by sa za peniaze nekupovala beztrestnosť, politické strany a moc, či prezidentský úrad.
Krajina, kde by sa vraždy nezneužívali na politické ciele.
Krajina, kde by sa ľudia nebáli výjsť na ulicu, kde ich môžu okradnúť, zbiť, zmrzačiť, alebo dokonca zabiť.
Krajina, ktorú by riadili slušní a poctiví ľudia a kde by nevládli ľudia bez morálky a bez cti.
Krajina, kde by vládla spravodlivosť a nie nevymožiteľnosť práva.
Krajina, kde by starí ľudia, ktorí poctivo pracovali, žili dôstojne a nemuseli živoriť, na rozdiel napríklad od zločincov, ktorí majú aj vo väzení väčší luxus, ako mnohí starkí, ležiaci celé hodiny v špinavej plienke.
Krajina, kde by bolo zdravie jej občanov prioritou a pacient by nebol len klientom lekárov a farmaceutických spoločností, na ktorom sa dá výborne zarobiť.
Krajina, kde by vzdelanie mladých ľudí bolo na prvom mieste a žiaci a študenti neboli pre školy len objektmi, ktoré im prinášajú financie.
Krajina, ktorá by bola potravinovo sebestačnou a kde by nehrozila kríza nezamestnanosti.
Krajina, kde by si ľudia, ktorí v nej túžia vládnuť, nepozývali cudziu armádu na vlastnú ochranu.
Krajina, kde by sa nepestovalo elitárstvo a kde by mali morálne hodnoty význam.
Krajina, kde by sa slovo „slušnosť“ nezneužívalo na politické vybavovanie si účtov a zastrašovanie ľudí s iným názorom.
Krajina, kde by ľudia zaspávali s vedomím, že majú budúcnosť.
Krajina, na ktorú by boli hrdí a v ktorej by sa cítili ako v skutočnej domovine.
Krajina v ktorej by sa ľudia nielenže nebáli žiť, ale v ktorej by chceli žiť.