Hromadím ich, zhŕňam, aj napriek biblickému varovaniu:“Nezhromažďujte si poklady na zemi…“
Vďaka nim sa cítim nesmierne bohatá. Majú pre mňa obrovskú hodnotu a mám aj také, ktorých hodnota sa nedá vyčísliť.
Poličky plné kníh, ktoré sú pokladmi samé o sebe. K mnohým mám citový vzťah, niektoré máme vo viacerých vydaniach a prekladoch. Niektoré som zháňala celé roky, až sa mi ich podarilo nájsť v niektorom z antikvariátov. Knihy majú svoj vlastný život, osud, dušu…
Dokážu potešiť, poučiť, inšpirovať, ale aj sklamať tak ako ľudia, ak sú prázdne, povrchné, hlúpe a vulgárne.
Iné poklady ukrývam zabalené v krabiciach, alebo ich mám tak položené, aby som ich videla každý deň. Ručne šitého panáčika, svietnik kúpený kedysi dávno na vianočnom bazári, keramický slimák, polmetrová ceruzka so srdiečkami, s ktorou sa nedá písať, fotografie, množstvá sloníkov pre šťastie, anjelik so slamy, skamenelý morský koník, zvláštne keramické náušnice, ručne robené náramky, alebo náhrdelníky, drobné kresbičky a priania, hračky, zošity s prvými písmenkami, žiacke knižky, albumy s fotkami. Sú to drahocennosti, ktoré mi pripomínajú ľudí, ktorých ľúbim.
Mnohí z nás majú ukryté podobné skvosty, ale s inými príbehmi.
Nádherné poklady sa dajú zhromaždiť a uchovať v podobe spomienok.
Možno na prvé lásky, bozky, čítanie s baterkou pod perinou, detské hry a priateľstvá.
Sú to aj spomienky na drahých ľudí, ktorí už odišli, ale práve vďaka nim, v nás stále žijú.
Spomienky na chvíle, ktoré sa už nevrátia, ale zanechali v nás hlbokú stopu.
Ale to najcennejšie, by sme mali mať ukryté v srdciach. Je to poklad najvzácnejší zo všetkých. Ten, ktorý z nás dokáže urobiť milujúce bytosti a ľudí a ktorý môžeme dávať iným v podobe lásky, priateľstva, nehy, empatie, súcitu, dobra.
Každý z nás má mnoho pokladov a pre každého je cenné niečo iné, ale najcennejšie a najvzácnejšie poklady sú tie, s ktorými sa dokážeme nezištne podeliť.