Udalosti, ktoré sa dejú v nemeckom Chemnitzi, bývalom Karl-Marx-Stadte sú výsledkom politického úsilia ovládnuť celú Európu ekonomickou cestou Nemeckom.
Dnes si už málokto spomenie ako sa vyvíjala ekonomika Nemecka po 2. svetovej vojne.
Nikomu nepríde zvláštne, že ťahúňmi tejto ekonomiky boli tie isté firmy, ktoré podporovali Hitlerovu víziu Tretej ríše.
Európa sa stala vďaka EÚ spoločenstvom európskych štátov, pod vedením, alebo inak povedané diktátom silného Nemecka. Podobnú víziu usporiadania Európy mal už pred 2. sv. vojnou Hitlerov ekonóm, plánovač a minister hospodárstva Walther Funk.
Dalo by sa povedať, že 2. sv. vojna bola v skutočnosti ukončená v roku 1989 rozbitím socialistického bloku a ukončením Studenej vojny, ktorú viedol Západ proti Sovietskému zväzu a ostatným socialistickým krajinám spolu s USA.
Snahy o získanie čo najväčšieho mocenského a ekonomické vplyvu Západu vyústili do vojny s Irakom, násilných prevratov v Arabskom svete, ktoré nazvali „Arabská jar“ a ktoré vyústili do krvavých konfliktov s celosvetovými následkami.
Prílev utečencov z týchto krajín do Európy, spôsobuje rozklad tradičnej európskej kultúry a civilizácie.
Keď prichádzali prvé správy o vojnových utečencoch, mnohí ľudia sa zamysleli nad tým, kto sú v skutočnosti títo utečenci. Bolo divné vidieť dobre oblečených a živených mladých mužov s modernými mobilmi a tabletmi, ktorí začali vyžadovať pre seba zvláštne práva. Boli to ľudia, ktorí mali chrániť svoje domovy, rodiny a vlasť vo vojne. Postupne prichádzali ďalší a politici spolu s médiami, aby zastavili otvorenú nespokojnosť verejnosti, začali vydierať ľudí rôznymi špinavými kampaňami. Neváhali použiť smrť malého dieťaťa na svoje ciele, aj keď pravda bola nakoniec úplne iná. Zrazu boli medzi utečencami aj ženy a deti. Osobne ma zaujala fotografia, na ktorej išla žena obvešaná taškami a malými deťmi a okolo nej tlupa mladých mužov s prázdnymi rukami.
Zanedlho sa z týchto ľudí, stali oficiálnou propagandou ekonomickí migranti, ktorí mali svojimi vedomosťami, vzdelaním a prácou zachrániť upadajúcu európsku ekonomiku.
Aký je ich prínos pre Európu a jej obyvateľov, vidíme dennodenne v médiách.
Chemnitz je špička ľadovca. Kým sa niektoré krajiny bránia proti prílevu migrantov, v tých, ktoré ich prijímali s otvorenou náručou riešia podobné problémy, aké nastali v Chemnitzi.
Ľudia vidia, že sú diskriminovaní na úkor týchto ľudí, že sa utulávajú znásilnenia, prepady, či dokonca vraždy.
Tí, ktorí sa ozývajú proti svojvôli úradov, ktoré slepo plnia príkazy zhora, sú označovaní za rasistov a radikálov.
Ale čo je rasistické a radikálne na tom, ak ľudia chcú normálne žiť, bez strachu výjsť na ulicu, poslať deti do školy?
Nepokoje v Chemnitzi môžu prerásť do otvoreného konfliktu, či dokonca občianskej vojny.
Lenže práve takéto protesty a vyjadrenia nespokojnosti, sú príčinou čoraz väčších reštrikčných opatrení a zákonov, ktoré obmedzujú práva a slobody občanov európskych krajín.
Aj v našom štáte sú ľudia, ktorí sa ozývajú proti politickej svojvôli označovaní za extrémistov a radikálov, ktorým hrozia vysoké tresty.
Protesty a nepokoje v Chemnitzi sú výsledkom politiky vykorisťovania a kapitalistickej neslobody, ktorá sa riadi heslom, že obchodné práva sú nadradené ľudským.