V novembri 89 mnohí využili popularitu a stali sa hlásnymi trúbami nového režimu.
Rečnili o láske, slobode, pravde a demokracii. Nadávali a kydali špinu na režim, ktorý ich vyniesol na výslnie a v ktorom mnohí z nich žili úplne iný život ako tí, ktorí poctivo pracovali.
Každý režim potrebuje svojich krikľúňov, sluhov, inkvizítorov, ktorí mu servilne slúžia a poklonkujú.
Mnohí umelci po Zamatovom prevrate prišli o prácu len preto, lebo vraj propagovali komunizmus.
Aké bolo umenie v tej dobe a dnes?
Pravdou je, že sa natáčali filmy a seriály, ktoré socializmus propagovali, ale ukazovali obyčajný život, obyčajných ľudí, často boli oslavou mieru a práce, víťazstva nad vojnou. Natáčali sa mnohé rozprávky, spracúvavali sa historické a klasické diela, inscenácie.
V hudobnom svete vznikali mnohé festivaly nielen klasickej a ľudovej, ale aj populárnej hudby.
Vychádzali mnohé knihy, ktoré sa dnes už dajú kúpiť len v antikvariátoch, pretože v dnešnej povrchnej a afektovanej dobe už nie sú svojím obsahom a myšlienkami aktuálne.
Mnoho umelcov práve tým, že boli využití a zneužití novou mocou, si myslí, že práve kvôli svojej popularite môžu všetko. Dostali pocit moci a myslia si, že majú právo vyjadrovať sa ku všetkému.
Čo ma zaráža už dlhšiu dobu, je to, ako sa v skutočnosti správajú. Kým sa vysmievajú z ľudí, ktorí v minulosti tvorili hodnotné diela a označujú ich za sluhov komunistické režimu, oni samotní v záujme zabezpečenia si vlastného chlebíka absolvujú „povinné jazdy“ v médiách, kde démonizujú časy socializmu. Rozprávajú a píšu o tom, ako v tej dobe veľmi trpeli, ako boli neslobodní, ako nemohli tvoriť a cestovať, ako ich ten režim vydieral a upieral im ľudské práva. Sú to ľudia aj z mojej generácie, ktorí v tej dobe maximálne študovali a užívali si študentský život, alebo aj mladší, ktorí dokážu tvrdiť, že napriek tomu, že boli škôlkari, už vďaka rodičom cítili tú neslobodnú a ťaživú atmosféru komunizmu.
Svet novoobjavenej slobody im priniesol aj tvorivú slobodu, ktorú máme možnosť vidieť úplne všade. Mnohí herci tesne po prevrate natáčali šteklivé filmy a scény, začali sa venovať politickej satire, dokonca mali takú tvorivú slobodu, že sme poznali len ich hlas z dabingu a to najmä lacných telenoviel. Hudobníci mali konečne možnosť tvoriť povrchnú lacnú, zábavnú hudbu.
Dnes sa za umenie považuje exhibicionizmus a vulgárnosť. Počmáranie busty komunistického predstaviteľa je výtvarné umenie, ktoré sa stalo kultúrnou udalosťou roka. Herci plnia stránky bulvárnych médií svojimi milostnými avantúrami, alkoholovými a drogovými excesmi, predvádzajú sa v plavkách a súťažia svojimi hereckými výkonmi o najhorší a najtrápnejší seriál. Speváci a hudobníci populárnej hudby sa často predbiehajú v tom, kto použije v texte čo naviac vulgarizmov.
Jedno rímske príslovie hovorí: Keď rinčia zbrane, múzy mlčia.“
U nás múzy mlčia aj keď zbrane nerinčia. Umlčala ich ľudská hlúposť, arogancia a servilnosť ľudí, ktorí sami seba označujú za umelcov.
V tieni ich lacnej popularity, našťastie žijú a tvoria tí, pre ktorých skutočné umenie znamená krásu a hodnoty, ku ktorým pristupujú s láskou a pokorou.
Sú takým malým svetielkom nádeje na iný svet v dobe, keď sa tento súčasný svet stal morálnou stokou.