Vôňa sena je jednou z vôní leta. Vôňou nostalgie za dávnymi časmi detstva, či mladosti.
Pri zvuku motorových kosačiek si vždy spomeniem na ručné kosenie lúk, záhrad a sadov, sušenie sena pre zvieratá na zimu.
Kosenie kosou bolo väčšinou chlapskou záležitosťou. Začínalo skorým vstávaním, aby bola tráva skosená skôr ako slnko stihlo vypiť z nej všetku rosu. Chlapi boli rozostúpení po lúke a bolo počuť svišťanie kôs, brúsenie kosy osličkou, ktorú mali v oselníku za opaskom. Dnes už len výnimočne počuť na dedine ručné naklepávanie kosy.
Správne kosenie kosou je tak trochu umenie, ale dá sa to naučiť, pretože kosu treba držať pevne, ale aj zľahka, asi ako partnerku pri tanci. Netreba robiť prudké a namáhavé pohyby, aby sa človek pri kosení zbytočne neunavil a tráva pekne pod kosou padala a bola pokosená pri zemi.
Nehanbím sa priznať, že som dievča z dediny a kosenie trávy je jednou z prác, ktoré ovládam, aj keď nie možno tak ako „starí gazdovia“.
Sušenie a obracanie sena je jednou z mojich obľúbených prác už odmalička. Na hrabanie sa používali celodrevené hrable, ktoré si gazdovia sami vyrábali a dnes ich tiež vidieť len málokde. Suché seno sme zhrabávali a ukladali do kôpiek, alebo sa dosušovalo tam odkiaľ pochádzam na osiakoch, tu v Slnovratove na koštraboch. Najlepšie bolo, keď počasie vyšlo tak, že sa seno stihlo vysušiť bez toho, aby naň napršalo.
Keď som bola dievča, skladovalo sa seno v humne a zachovávalo si svoju vôňu aj cez zimu. Teraz na to máme senník, aj veľké humná sa pomaly vytratili z dedín, pretože už len málokto chová veľké hospodárske zvieratá.
Každé seno vonia inak, inak vonia usušená lucerna, inak ďatelina, inak tráva zmiešaná z množstvom bylín. Nenapraviteľní romantici v ňom cítia vôňu letného slnka a vetra, ale aj práce.
Hovorí sa, že každému seno vonia inak. Inak nám ľuďom, inak zvieratám, pre ktoré je potravou, možno aj im vonia krásne. Ktovie.
Ale možno bude pravda skrytá v jednom výroku, ktorý používa jeden môj, dúfam, dobrý priateľ:“ Bul zaľubeni, jak somar do kopki šena.“