Včera poobede som chcela upiecť náš obľúbený snehový koláčik s ovocím. Maliny už neostali žiadne aj vďaka mojej maškrtnosti, ale aj našej chlpatej potvorky, ktorá sa ich naučila napriek svojej veľkosti, oberať veľmi spôsobne.
Sadla som si na malý stolček, do tieňa hrušky a začala oberať do misky červené kyselkavé bobuľky. Neviem čím to bolo, či vôňami ríbezlí a byliniek, alebo šumom lístia na strome, či bzukotom hmyzu, ale na pár okamihov som bola znova malým copatým dievčatkom, ktoré sa ukrývalo v záhrade starej mamy práve pri ríbezľových kríkoch, na ktorých viseli malé dlhé strapčeky, alebo tých čiernych, ktoré majú takú zvláštnu chuť.
Neviem pred čím som sa ukrývala, ale záhrada starej mamy bola mojím prvým útočiskom pred strachom a miestom bezpečia. Dnes už z nej nestalo nič, ani jeden strom, krík…
Spomenula som si, ako som oberala ríbezle prvý krát len so starým otcom a na to, ako aj malé dieťa dokáže prežívať smútok a žiaľ pri strate milovaného človeka.
Tieto smútky a žiale, ale aj pocity strachu a neistoty si potom často nesieme v sebe. Je zvláštne ako nás toto detské prežívanie dokáže ovplyvňovať aj v dospelosti. Hľadáme pocit bezpečia, ktorý sme ako deti stratili. Útočisko, skrýšu, pred vonkajším svetom, kde môžeme byť slabí a zraniteľní, sami sebou.
Hľadáme liečivé objatie človeka, ktorý by nám dal pocit pokoja a lásky.
Hľadáme a nachádzame, ale aj strácame, tak ako sme stratili tie naše prvé oázy bezpečia.
Dôležité je, že aj my samotní môžeme byť útočiskom bezpečia a lásky pre iných a na to by sme nemali nikdy zabudnúť. Prístavom pokoja a lásky budeme vtedy, keď budeme dávať nezištne samých seba, lásku a čas tým, ktorí to potrebujú.
Včera pri oberaní ríbezlí, som zacítila taký malý závan dávneho pocitu pokoja a bezpečia, ktorý mi dávala láska mojich starých rodičov.
Čas ríbezlí mi vždy bude pripomínať detstvo v záhrade starej mamy, jej náručie, ale aj jej predčasný odchod…
Čas ríbezlí bude pre mňa vždy časom pokoja, ale aj veľkého smútku…
Ale taký je skutočný život…