Ostaneme chudobnými. My samotní, ale aj tí okolo nás.
Nie, nemám na mysli dávanie hmotných vecí, aj keď tých sa snažíme dávať ľuďom, ktorí nás obklopujú čo najviac.
Myslím tým dávanie toho najvzácnejšieho čo máme, samých seba.
Dávať samých seba v láske, ktorou môžeme zahŕňať svojich najbližších, priateľov, kamarátov.
Lásku, ktorá sa skrýva v našom bežnom konaní a dokážeme ňou vyjadriť porozumenie, úctu, empatiu, súcit.
Dávať radosť tam, kde je smútok, úsmev tam, kde je zármutok.
Môžme toho dať tak veľa, objatie, pohladenie, pár láskavých slov, náš čas.
Chvíľka nášho času, ktorým mnohí plytvajú na hlúposti, môže pomôcť iným zahnať samotu.
Pár slov povedaných, alebo napísaných v pravej chvíli, môže pomôcť získať sebadôveru a človek cíti úprimný záujem toho druhého.
Objatím, pohladením a nehou dokážeme dať oveľa viac, ako je všetko bohatstvo sveta.
Často však nedávame nič z toho a potom sa to snažíme kompenzovať práve hmotnými vecami, o ktorých si myslíme, že keď za ne zaplatíme, majú veľkú hodnotu. Pocit osamelosti a nepochopenia vo vzťahu dvoch ľudí, nenahradí drahý šperk, či dovolenka. Nedostatok nášho času, ktorý nedarujeme vlastným deťom, nevyváži najmodernejšia hračka, či počítač.
Mnohokrát čakáme, že keď niečo niekomu dáme, tak nám to oplatí, vráti. Výsledkom býva pocit sklamania a niekdy aj neoprávneného hnevu.
Žiaľ, táto doba, aj keď je veľmi bohatá na materiálne veci, urobila mnohých ľudí chudobnými. Je to aj tým, že veľa ľudí len berie, ale odmieta dávať. Množstvo ľudí žije v materiálnom prepychu, ale duševnej chudobe.
Ak chceme byť skutočne bohatými, mali by sme dávať samých seba nezištne. Duševne bohatý človek nikdy nekoná so zámerom obohatiť sa, získať niečo za niečo. Vie, že jeho bohatstvo spočíva v jeho srdci a láske, ktorú dáva bez nároku na odmenu.
Čo sa stane keď začneme dávať?
Získame veľké bohatstvo a začneme meniť svet okolo nás…