Bola raz jedna krajina, kde sa ľudia rozhodli, že už nebudú viac budovať svetlé zajtrajšky, ale rozhodli sa mať dnes lepšie ako zajtra.
Krajina to bola malá, ale aj napriek tomu nebola úplne chudobná. Ľudia boli pracovití a snažili sa zveľadiť ju, chceli sa vyrovnať okolitému svetu a mať sa rovnako dobre ako tí ostatní. A tak sa rozhodli s tým niečo urobiť. Vyšli do ulíc a…
A naraz zistili, že to čo budovali oni aj ich otcovia niekto rozpredal a krajina zostala chudobná ako kostolná myš.
A nielen krajina, ale aj jej obyvateľstvo. Dobre sa mala len hŕstka zbohatlíkov a politikov, ktorí sa obklopili armádou verných úradníkov. Mnoho ľudí z krajiny, kde ich nečakalo nič dobré, len bieda a nezamestnanosť odišlo pracovať do zahraničia.
Napriek tomu, že im tvrdili, že v kapitalizme a demokracii má každý šancu presadiť sa, nie každý občan krajiny sa mohol stať štátnym úradníkom na dobre platenom poste, alebo sa zamestnať v nejakej nadácii, v neštátnych organizáciach alebo think tanku…
Tí, ktorí ostali, pracovali za smiešne platy a začali byť nespokojní.
Politici, aby ľuďom zavreli aspoň na chvíľu ústa tvrdili, že je to len dočasné a do krajiny pozvali bohatých podnikateľov, pomohli im vystavať obrovské továrne na úrodnej pôde, ktorú prestali na príkaz mocipánov zo zahraničia obrábať. A predali im nič netušiacich občanov ako lacnú silu.
Aj keď sa snažili ľudí balamutiť a otupovať ich zmysly balastom v médiach, tí im prestávali veriť. Veď zažívali na vlastnej koži, dobrotu kapitalizmu.
Videli, že kým oni pracujú za smiešne mzdy, tak politici a ich verní, len nezodpovedne šafária a zadlžujú celý štát.
A politici s úradníkmi zrazu zistili, že v tých obrovských fabrikách zrazu nemá kto robiť, ľudia sa búria kvôli nízkym platom a odmietajú kapitalizmus aj s jeho „výhodami“.
Nuž veľká hanba… Hlavne preto, že sa pýšili vysokoškolskou vzdelanosťou obyvateľstva, ale ani to im nepomohlo, keď veľa vysokoškolákov už bolo dávno za kopečkami, ako sa hovorí…
Premýšľali nad tým, ako by mohli zachrániť vysnívaný kapitalizmus.
Pochopili, že všetko niečo stojí a tak vytvorili na ministerstve financií nové oddelenie – útvar „Hodnota za peniaze“.
Noví odborníci mali zistiť, kde by sa dalo čo najviac ušetriť, ale aj zarobiť.
A ako to v rozprávkach býva, tak títo odborníci zobrali svoju úlohu veľmi zodpovedne a zistili, že veľmi veľa peňazí stojí štátny aparát, ktorý nevykazuje a nevytvára žiadne hodnoty. Navrhli politikom, aby zrušili neproduktívne úrady a úradníkov rekvalifikovali na veľmi potrebnú pracovnú silu do fabrík, ktoré ju tak potrebovali. Úradníci vôbec neprotestovali, veď to boli inteligentní a vzdelaní ľudia, ktorí chápali situáciu a urobili všetko preto, aby boli skutočným prínosom pre spoločnosť.
Nasledovali pracovníci inštitúcií a organizácií, ktorí si povedali, že kapitalizmus si rozvrátiť nedajú a začnú konečne pracovať na jeho zveľaďovaní.
Potom odborníci zistili, že máme úplne zbytočných poslancov, politikov a ich asistentov, tak navrhli rekvalifikovať aj ich, veď keď je to potrebné, každá pracovitá ruka sa zíde a taký malý štát skutočne nepotrebuje toľko ľudí aby mu “ vládli“, ale ľudí, odborníkov, ktorí by ho riadili.
Pracovnej sily bolo zrazu dosť, nebolo ju potrebné zháňať v zahraničí.
Keď útvar Hodnota za peniaze zistil, že tí, ktorí vytvárali len straty, konečne za peniaze vytvárajú hodnoty, tak zrušili aj sami seba a išli pracovať pre blaho kapitalizmu.
Alebo kapitalistov?
Keď si ľudia uvedomia, že je potrebné pracovať a zveľaďovať nielen svoj majetok, ale aj vlastnú krajinu, len vtedy bude možná cesta k náprave spoločnosti…
Keď si ľudia uvedomia, že budúcnosť našich detí je rovnako dôležitá ako naša súčasnosť, len vtedy môže spoločnosť a ľudstvo napredovať…