Pred pár dňami som išla okolo jednej školy. Vychádzali z nej malé deti, hádzali na zem pomaranče a dupali po nich. Boli to úplne malé deti, ktoré tie pomaranče dostali k obedu a bolo očividné, že to boli deti, ktoré tie obedy majú za symbolickú cenu.
Okolo kontajnerov sídliska cez ktoré som prechádzala sa váľali zbytky potravín, dokonca polovica zabaleného chleba.
Na jednej strane sa ľudia sťažujú, aké je jedlo drahé, ale aj tak ho mnohí kupujú nadbytok a vyhadzujú. Iní nadávajú na jeho kvalitu, ale aj keď majú možnosť, nie sú ochotní vypestovať si čo i len zopár domácich cibuliek a reďkoviek, lebo je to „gádžovina“.
Situácia okolo jedla nabrala zvláštny spád.
Na jednej strane je jedlu a jeho príprave venované množstvo priestoru v médiach. Stránky časopisov a internetové portály sú plné receptov s krásnymi obrázkami. Sú televízne stanice, ktoré sa venujú len vareniu a pečeniu, prebiehajú súťaže kuchárov.
Na druhej strane sú ľudia, ktorí si svoje jedlo, často krát, len jedno za deň, zaobstarávajú ťažkou prácou.
Pamätám si jednu súťaž, keď nejaký šéfkuchár hodil o zem mäso, zapečené s ovocím a syrom…
Jedlo sa začína prezentovať ako umenie a vrcholné „diela“ šéfkuchárov v snobských reštauráciach stoja majlant. Dokonca hovädzí steak v Európe je drahší ako živý kus dobytka v Argentíne, či Brazílii.
Cukrári sa pýšia zákuskami a „wau“ tortami, ktoré sú nádherné, ale ak ich človek ochutná má pocit, ako keby žul namáčané piliny.
Mnoho jedla sa práve kvôli chamtivosti výrobcov, vyrobiť čo najväčšie množstvo za najnižšiu cenu, už ani nedá nazvať jedlom.
Ľudia už pomaly ani nevedia ako chutí skutočné mlieko, maslo, chlieb, syr alebo jogurt.
Rôzne módne ošiale „zdravej výživy“ z mnohých urobili otrokov svojich stravovacích návykov a jedla.
Afektované vyjadrenia rôznych celebritiek ako zdravo žijú, ako nejedia mäso a podobne, ale nakoniec do seba aj tak natlačia chemické polotovary, ovplyvňujú mnoho mladých ľudí a žien sa takto „zdravo“ tiež stravovať a nakupovať zaručene zdravé „biopotraviny“.
Keď sa tak pozerám do regálov obchodov mám pocit, že naša civilizácia začala žiť spôsobom, ako to raz veľmi dávno povedal Sokrates, že mnohí ľudia žijú preto, aby jedli na rozdiel od tých, ktorí jedia preto, aby žili.
Ľudia si nevážia jedlo pre jeho nadbytok, ale najmä kvôli tomu, že mnohí ani len nevedia, ako ťažko sa potraviny dorábajú. Netušia, koľko námahy a ľudského umu je na to potrebné. A prestali si úplne vážiť Zem, ktorá ich stále, aj napriek tomu, že ju postupne zbavujú života, stále živí.
Ľudia „dary Zeme“ veľmi znevážili, práve tým, čo z nich urobili.
Na jednej strane obchodný artikel a umenie, ktoré sa predáva za drahé peniaze. Na druhej bezcenný odpad, ktorý v obrovských haldách hnije a zamoruje ovzdušie, ktorý bol vyrobený len kvôli zisku.
Na jednej strane sú ľudia, ktorí potravinami plytvajú a na druhej strane sú ľudia, ktorí ich majú nedostatok, až taký, že od hladu zomierajú.
Mnohí berú jedlo ako samozrejmosť a nikdy zaň nepoďakovali Zemi, Slnku, Bohu…
Možno budú ľudia musieť pocítiť, čo je to skutočný hlad a nedostatok potravy, aby si znova začali vážiť to, čo potrebujú k životu a znova začali za jedlo aj ďakovať.