Nikdy som neprišla na chuť oslavám Valentína, aj keď si myslím, že je pekné keď aj zamilovaní a láska, majú svoj sviatok a je milé ak človek dostane od niekoho malý pozdrav, alebo drobnosť.
Láska je však taká krásna a vzácna, že by mala mať sviatok stále a ľudia by si ju mali prejavovať v každý okamih života.
Verím tomu, že ani tak nezovšednie, ale ešte viac získa na hodnote.
Láska je krásna v každom období života a v každej forme. Jedinečná je tá, ktorá spája srdcia, ale aj tá s názvom „platonická“, ktorá spája duše.
Skutočná láska dáva životu zmysel a aj keď pre ňu občas vyroníme slzu, tak nás robí šťastnými a dokáže povzniesť naše duše až ku hviezdam.
Spomenula som si na svoje detské lásky, aj to, ako sme vtedy vnímali kamarátstvo.
Aj tá škôlkárska má niečo do seba. Vlado a Dušan boli moji kamaráti odvtedy ako sme sa spolu prezúvali na veľkej lavici, pri skrinkách s nálepkami. Vlado ostal „Jahoda“ až do ôsmej triedy, Dušan mal vláčik, tiež sme ho tak volali a ja som mala nálepku s čerešňou…
Kamarátili sme až do do ôsmej triedy, potom sa naše cesty rozišli. Keď sme ešte potom občas cez prázdniny stretli, tak sme sa dokázali spolu porozprávať aj zasmiať, dokonca ísť aj na pivo, ale už v tom bola zvláštna plachosť dospievania.
Po posledných prázdninách som ich viac nestretla, odišla som dosť ďaleko od rodiska a chlapci už pár rokov nie sú medzi nami. Dušan prehral boj s chorobou veľmi dávno, ostali po ňom dve malinké deti a Vlado, pred troma rokmi neprežil ťažký infarkt. Keď človek stráca kamarátov z detstva, prichádza o spoločné spomienky a stráca časť života.
Moje predpubertálne, ale aj tie pubertálne predstavy o láske, boli veľmi romantické, asi som to nabrala s románov, ktoré som čítala v tom veku a veľmi som im nerozumela. Dokonalou bola predstava nešťastnej lásky, keď raz ona, raz on zomierajú a ten druhý príde k ich smrteľnej posteli a nežne sa pobozkajú, niekedy len on pobozká svojej milovanej ruky a nešťastne plače, alebo sa pobozkajú a ona mu zomiera v náručí šťastná.
Keď som pred časom čítala životopis Agáty Christie bola som veľmi rada, že takými predstavami o láske v desiatich rokoch som netrpela len ja.
Po povinnom prečítaní si pár dielov Angeliky pod paplónom s baterkou na intráku, sa mi tie vzťahy medzi mužmi a ženami až tak veľmi nepozdávali a kamarátstvo mi pripadalo lepšie.
Ale každý sa raz v živote prvý krát zamiluje a predstavy o láske sa menia úplne od základov. Podlamovanie kolien, nesústredenosť, neschopnosť povedať objektu zamilovanosti súvislú vetu bez trápneho chichotania sa a červenania sa.
Stavy eufórie a neskutočného zúfalstva, čo keď to zistí a bude sa smiať, to tiež dokáže zamilovaného človeka potrápiť. O radostnom búšení srdca, nespavosti a pochybnostiach vedia mnohí svoje.
Potom prichádza fáza lásky, keď človek pochopí, čo znamená skutočne milovať…
Jednou zo zvláštnych foriem lásky je tá, ako ju nazval Boris Filan „kamaláska“, trochu menej ako láska a trochu viac ako kamarátstvo. Možno tak by sa dalo nazvať priateľstvo medzi mužmi a ženami.
Každá láska je iná, svojská, pretože každý z nás je iný, svojský.
Je veľmi krehká a zraniteľná a ľahko môžeme o ňu prísť vlastnou hlúposťou a pričinením, ak si ju nebudeme opatrovať a chrániť.
A verím, že jej len prospeje ak tomu druhému dokážeme povedať „mám Ťa rád“, alebo „ľúbim Ťa“, vždy keď máme možnosť a nehanbiť sa za vyjadrenie svojho citu.