Splodiť a priviesť na svet nový život je obrovská vzácnosť a dar.
Tieto úvodné slová som si napísala do zápisníka cestou vlakom od našich pred rokom. Sestra čakala bábätko a my sme sa celé hodiny vtedy, keď som bola na návšteve, rozprávali o deťoch, o materstve, o tom, ako ľudia robia chyby pri výchove detí. Na druhý deň nadránom mi zazvonil telefón a ja som sa dozvedela, že malá princeznička je na svete a všetko je v poriadku. Nový malý človiečik v rodine je veľká radosť.
Blog som neuverejnila, stále som mala pocit, že nejako nie je ten správny čas…
Možno preto, že nie všetky deti sú vytúžené a prijaté do rodín s radosťou. Niektoré sa narodia spôsobom: No čo, už sa stalo. Iné sú dokonca príťažou pre svojich rodičov, ale verím, že tých detí, ktoré sú prijímané ako dar je veľmi veľa.
Deti sú naším životným dielom, ktoré vypovedá o nás rodičoch úplne všetko.
Môžeme im dať množstvo hračiek a zahrnúť ich luxusom, ale ak im nedáme svoju lásku a čas, nedávame im nič, čo by robilo ich život plnohodnotným.
Sebeckosť a nezodpovednosť rodičov, robí z detí rovnako sebecké, nezodpovedné a nešťastné stvorenia.
Deti sa však časom môžu vymaniť spod rodičovskej nadvlády a nelásky, žiť svoj vlastný život inak, ale vždy v nich ostane hlboká rana, ktorá sa nikdy nezacelí.
Smútok a bolesť ostáva ukrytý hlboko v srdci. Občas vyvoláva neistotu a strach zo zlyhania pri výchove vlastných detí.
Premýšľala som o tom, čo vedie rodičov k takej nezodpovednosti, aby robili vlastným deťom zo života peklo tým, že im nedokážu prejaviť lásku?
Používajú ich ako zbraň voči partnerovi s ktorým majú nezhody, alebo sa rozchádzajú.
Prečo nedokážu potlačiť sebeckosť a pýchu a nespolupracujú s druhým rodičom, aby ich deti zbytočne netrpeli?
O koľko menej bolesti a utrpenia by bolo, ak by sa rodičia správali ku svojim deťom ako ku rovnocenným partnerom a živým bytostiam a nie ako ku svojmu majetku.
Deti nie sú náš majetok. Sú našou súčasťou, našou vizitkou, živým pomníkom nášho života.
Nemali by sme v nich zabíjať lásku voči druhému rodičovi, môže sa stať že zabijeme aj tú, ktorú cítia k nám a zostane len ľahostajnosť.
Je len na nás, čo zanecháme v srdciach našich detí. Či úplne zomrieme, alebo budeme žiť v ich spomienkach.