Väčšina z nás pozná ten pocit, keď sa nám pri počúvaní hudby, čítaní knihy, pri pozeraní filmu stiahne hrdlo, do očí sa natlačia slzy a prebehne nami pocit mrazu, až nám naskáču zimomriavky.
Včera som pozerala film, ktorý vo mne vyvolal takéto pocity. Bol o tom, ako sa malý chlapec vyrovnával s chorobou, umieraním a smrťou svojej mamy. Pomáhala mu v tom bytosť z krajiny fantázie, akési stromové monštrum, aj keď ten výraz sa mi nepáčil a ani sa na toho stromového tvora veľmi nehodil. Rozprávala chlapcovi tri príbehy a nakoniec on mal sám porozprávať ten svoj, nočnú moru, ktorá ho trápila.
Viem, že v čase „povinnej zábavy“ a všeobecného veselia je zvláštne pozerať taký film.
Ale Silvester by nemal byť len takýto, je to aj čas spomínania a hodnotenia roku, ktorý sme prežili.
Času, ktorý je veľmi vzácny a každým našim nádychom a výdychom sa skracuje.
Času, ktorým dokážeme mrhať a míňať ho na nepodstatné veci.
Viem, že ľudia nemajú radi tému umierania a smrti, pretože prináša smútok a bolesť.
Ale raz príde koniec a my sa budeme musieť pozrieť smrti a pravde do očí, lenže vtedy už bude neskoro pre nás samotných, ale aj pre ľudí okolo nás.
Zistíme, koľko sme toho mohli urobiť a neurobili sme.
Zistíme, ako sme čas, ktorý sme mali darovaný minuli vďaka vlastnej sebeckosti na nepodstatné veci a zahodili sme množstvo príležitostí urobiť našich blízkych šťastnými.
Zistíme, ako sme ochudobňovali o krásne veci najmä samých seba a že sme sami zodpovední za to, aký život sme prežili.
Každý nový deň je dar a je len na nás ako ho prežijeme. Aký pocit po ňom budeme mať. Aký pocit zanecháme v ľuďoch, či zimomriavky šťastia alebo sklamania a hnusu.
Je len na nás, aké pocity bude mať každý z nás, keď si bude v posledných chvíľach premietať vlastný život.
Je len na nás, ako sa zapíšeme v srdciach našich blízkych a čo všetko v nich zanecháme, čo budú cítiť pri spomienke na nás.