Rozprávky sa časom menia, vedeli to nielen P. Dobšinský, B. Němcová, ale aj bratia Grimmovci, aj oni ich prispôsobovali svojej dobe, pretože niektoré boli skôr hororovými príbehmi, ako rozprávkami pre deti.
Ako by mohla vyzerať nová verzia o Jankovi a Marienke a perníkovej chalúpke?
Nuž možno aj takto.
Kde bolo, tam bolo, bolo jedno mesto, v ňom veľké sídlisko, kde žilo v anonymite veľa ľudí, ktorí žili len sami pre seba a o iných sa nezaujímali. Veď prečo aj. Každý bol zalezený v ulite svojho bytu a robil si čo chcel.
Na tomto sídlisku žila rodinka s dvoma deťmi v rannom pubertálnom veku. Deti to boli šikovné, vraj múdre, radi sa hrali počítačové hry, surfovali po nete a milovali svoje počítače a smartfóny, ktoré im boli najvernejšími priateľmi. Čo však z duše neznášali bolo, keď im ich rodičia neustále dávali rôzne príkazy: „Upracte si konečne tú izbu, vyneste smeti, umyte riad, upracte si po sebe zo stola.“
Deťom sa to vôbec nepáčilo a rodičov často a rázne upozorňovali, že porušujú ich detské práva.
Raz však rodičom povolili nervy, keď videli po návrate z práce neporiadok po celom byte a ignorujúc detské práva svojich potomkov, vypli wifinu, zbalili notebooky a smartfóny. Detičkám rázne vysvetlili, že ich dostanú naspäť, ak si začnú plniť všetky svoje povinnosti, pretože okrem práv, majú aj tie.
Janko s Marienkou po pol hodine citového vydierania pochopili, že rodičia to tento raz myslia vážne a svoje hračky nedostanú naspäť. Urazene zaľahli do svojich rozhádzaných postelí a začali dumať, čo ďalej.
Najjednoduchším riešením sa im videlo pri toľkej nespravodlivosti utiecť z domu. Potichúčky si zobrali malé batôžky, do ktorých napchali jedlo pre prípad núdze, vyrabovali šporkasničky a vytratili sa z bytu na šiestom poschodí.
Odviezli sa busom na konečnú pod lesom a vybrali sa cestičkou, ktorú poznali zo školského výletu. Tentoraz sa rozhodli ísť trochu ďalej aj napriek tomu, že nemali pri sebe svoje poklady s GPS. Predierali sa húštím, boleli ich nohy nezvyknuté toľko chodiť, zlostili sa sami na seba, poriadne a šťavnato nadávali, pretože zistili, že zablúdili.
Po dlhom blúdení vyčerpané, unavené a hladné detičky prišli na krásnu lesnú čistinku, kde stála rozprávková chalúpka pokrytá množstvom perníčkov rôznych tvarov a druhov. Na priečelí chalúpky bola veľká ceduľa s nápisom „Perníková chalúpka“.
Deťom sa rozžiarili očká pri pohľade na ňu. Aj napriek nízkemu veku dobre vedeli, čomu sa slangovo hovorí „perník“ a boli presvedčené, že z domčeka výjde pravý, nefalšovaný Perníkový tatko.
Na ich veľké sklamanie vyšla z chalúpky rozprávková Ježibabča. Deti si ju chvíľku nedôverčivo obzerali, ale keďže podľa nich mala coolové handry, zobrali ju na milosť a dokonca sa aj slušne pozdravili. Ježibabča sa deťom veľmi potešila, veď odkedy prišla doba Gumkáčov, Hanny Montany, Hallo Kitty či všelijakých Monster Truckov, deti úplne zabudli, že nejaká Perníková chalúpka existuje.
Ježibabči to však celkom vyhovovalo, pretože už mala plné zuby toho, že z nej robili krvilačné, kanibalské monštrum, ktoré si s pasiou pochutnáva na vykŕmených deťoch. Celý život sa stravovala zdravo a dokonca po reklamnej kampani Snehulienky a Zlatovlásky sa z nej stala zarytá vegetariánka, ktorá sa živila zeleninou z vlastnej záhrady a perníčkami.
Pozvala deti do svojej chalúpky a ponúkla ich tými najlepšími perníčkami aké mala napečené.
Deťom perníčky veľmi chutili a keďže boli tak trošku pažravé, chodili potajomky obžierať aj tie z chalúpky.
O pár dní chalúpka vyzerala ako po nájazde sarančiat. Ježibabču to veľmi mrzelo, ale deti sú deti a ona bola ticho, pretože absolvovala prednášku o právach dieťaťa, ktoré Janko s Marienkou ovládali dokonale.
Vyvárala, vypekala a upratovala, obskakovala milých hostí. Srdce jej krvácalo, keď deti trvali na tom, že chcú na obed konečne poriadny kus mäsa a ona musela zabiť lesného zajka, len kvôli tomu, aby im urobila radosť.
Takto to trvalo pár týždňov. Ježibabča padala od únavy z nôh a Janko s Marienkou sa od nič nerobenia a večného napchávania sa, poriadne zaguľatili. Tváričky mali ako mesiačiky v splne. Unavenej Ježibabči najskôr rupli od ťažkej práce kríže a onedlho aj nervy, zbalila si svoje saky-paky, smutne si posledný raz obzrela chalúpku, ktorá kedysi vyzerala rozprávkovo a odišla k Siedmym trpaslíkom, ktorých jej príchod veľmi potešil, pretože odkedy sa Snehulienka vydala za svojho princa, nemali navarené maškrty, ktorým by sa úprimne potešili a poďakovali za ne.
A Janko s Marienkou? Poriadne ich vytočilo, že Ježibabča odišla. Pojedli posledné perníčky z domčeka a zásoby zo špajze a začali sa hádať, kto by mal čo urobiť. Robiť nechcel ani jeden z nich, jednoduchšie bolo, keď všetko robili za nich iní.
Začali na seba vrieskať a každý sa urazene vybral na inú stranu lesa…
Tam po rokoch, našli ich časom vybielené kostričky turisti a hubári, ktorí ich zo strachu z nálezu a z prenasledovania úradov, radšej poriadne zahrabali, aby ich nikto nenašiel.
Ježibabča si u trpaslíkov vyliečila nervy aj kríže a keďže sa o nich dobre starala, trpaslíci jej z vďačnosti pomohli opraviť chalúpku, na ktorú ona znova navešala tie najkrajšie perníčky. Trpaslíci ku nej každú nedeľu chodili na čerstvo upečené perníčky, koláčiky a kávu a ona sa o nich s radosťou starala.
A Janko a Marienka? Na tých po čase zabudli všetci…