Dnes bol jeden z tých dní, keď zima ukáže svoju prívetivú tvár a hneď ráno vyvolá úsmev.
Hmla, biela ako mlieko, spolu s mrazom pokryli úplne všetko inovaťou.
Konáre brezy aj smutnej vŕby sa prehýbali pod jej kryštálmi, tráva mala zvláštny striebristý ligotavý nádych a záhradné rastliny vyzerali ako ľadové kvety.
Úplne obyčajné ráno, akých bolo a možno bude ešte nespočetné množstvo. Spoza okien v kuchyni a jedálne som si vychutnávala pokoj tej chvíle.
Až kým som neotvorila dvere a neuvidela natešený výraz môjho verného pomocníka, ktorý mi už tri mesiace pomáha so záhradnými prácami.
Na rohožke predo dverami bolo množstvo vetvičiek. Dôkaz toho, že ešte stále pokračuje v skorom zimnom zostrihávaní konárikov vajgélií a na rozdiel odo mňa tuho pracuje na záhrade už od skorého rána.
To, že psík vie čítať myšlienky mi potvrdili ozdobné oranžové a žlté tekvičky, ktoré boli rozkotúľané po celom dvore. Akurát dnes som chcela rozobrať jesennú dekoráciu, ktorá mi pripomínala teplé jesenné dni.
Zababušila som sa do hrubej zimnej bundy a čiapky a vypila som si s naším nezbedníkom kávu na lavici pred domom. Pozorovala som ako sa hrá s tekvičkami. Mal ich namiesto loptičiek, nosil ich v papuľke až ku mne a potom ich spúšťal dole schodmi a pozoroval, ako sa gúľajú dole nimi.
V mrazivom vzduchu konečne začali opadávať posledné zabudnuté lístky vŕby a vo zvláštnom tanci mäkučko padali na zamrznutú trávu. Vychutnávala som si vzácnosť chvíle, keď má človek pocit, že sa na okamih zastavil čas a nemusí myslieť na každodenné povinnosti a starosti.
Dopila som voňavú, horúcu kávu, pozberala som vetvičky, pozametala gánok aj schody, upratala tekvičky z dvora. Dve žltozelené som nechala psíkovi na hranie. Chvíľu som sa s ním bláznila a stala som jeho sa kamarátom v hre.
Nič netrvá večne. Skončilo úplne obyčajné ráno a musela som sa vrátiť ku každodenným povinnostiam a práci, ale okamihy, keď som dokázala zastaviť čas, sa zmenili na malý zázrak obyčajného života.