Tieto slová som počula v súvislosti s kritikou veriacich ľudí, ktorí si neplnia svoje kresťanské povinnosti a venujú málo času službe Bohu a cirkvi a tiež zanedbávajú návštevy kostola, či iných cirkevných akcií.
Znova sa ocitáme v dobe, keď si určité skupiny ľudí vytvárajú právo posudzovať a súdiť iných, za to aký žijú život, za ich názory.
Celé storočia vládla cirkevná totalita, ktorá rozhodovala o bytí, či nebytí človeka. Každý názor, ktorý sa nezhodoval s jej demagogickou filozofiou bol tvrdo trestaný, v mnohých prípadoch konfiškáciou majetku, pozbavením akýchkoľvek práv uvrhnutím do cirkevnej kliatby, mučením a smrťou.
Podobné praktiky si osvojili aj svetské režimy, ktorých praktiky zažívali naši starí rodičia, rodičia a aj my samotní.
Nacistické a fašistické prejavy moci z minulého storočia mátajú svet doteraz. Takisto aj v časoch vytvárania socialistického zriadenia, boli mnohí postihovaní za svoje názory. O nič menej za týmto presadzovaním “ jediného správneho názoru“ nezaostával McCarthizmus v Spojených štátoch. Tieto režimy okrem komunistického boli podporované RKC a Vatikánom, ale aj protestantskými cirkvami.
Aké sú kritéria posudzovania charakteru človeka?
Môže niekto len tak povedať o niekom, že je dobrý človek, alebo zlý človek, ak ho skoro vôbec nepozná?
Aká je definícia dobra a zla v kresťanskom ponímaní týchto hodnôt?
Ešte aj dnes sa ozýva z kazateľníc kritika komunistického režimu, dokonca aj z úst kňazov, ktorí „totalitný režim“ zažili možno tak v škôlke, alebo na prvom stupni základnej školy.
Dokážu hovoriť o tom, ako tento režim ubližoval kresťanom a ničil kresťanské hodnoty. Ale ak by bol v skutočnosti taký neľudský a protikresťanský, tak ako je možné, že sa v časoch hlbokej totality vôbec smela študovať teológia, vyučovalo náboženstvo, prekvitali farnosti a dokonca deti papalášov boli krstené, chodili na prvé sväté prijímanie, birmovku či konfirmáciu. Dokonca mali svadbu aj v kostole.
Pripadá mi zvláštne, keď počujem kritiku ľudí, ale doteraz som nepočula kritiku systému, ktorý núti ľudí pracovať celé hodiny a voľné dni a dokonca aj nedele, len aby prežili.
Je jednoduché kritizovať ľudí, keď služobníci Boží sú platení štátom a mnohí žijú odtrhnutí od reality bežného života. Veriaci im zabezpečujú bývanie a iné hmotné zabezpečenie. Tak je v dnešnej dobe úplne bežný jav, keď sú kostol fara na dedinách, tými najreprezentatívnejšími nehnuteľnosťami a pán farár sa vozí na drahom aute.
A znova sa začínajú správať ako nadľudia a nie ako „služobníci“ Boží a dovolia si posudzovať, kto si zaslúži nebo a kto peklo.
Zabúdajú na slová z Matúšovho evanjelia, kapitoly sedem, prvého verša: „Nesúďte, aby ste neboli súdení,lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení , a akou mierou meriate vy, takou vám bude namerané“.
O Božom odpustení hriechov a o tom, čo čaká človeka po odchode na druhý svet, by mal rozhodovať len Boh a nie človek.
Alebo je všetko úplne inak?…