Počúvala som rozhlasovú reláciu o našom skvelom hercovi a recitátorovi Viliamovi Záborskom.
Na konci relácie zaznela v jeho nádhernom a oduševnenom prevedení báseň Sama Chalupku – Mor ho!
Mala som zimomriavky a do očí sa mi tlačili slzy dojatia.
Čo ostalo z nášho národa, za ktorý tak bojovali celé generácie?
Prečo sú také silné snahy zničiť našu národnú hrdosť a povedomie.
Musíme mať skutočne my Slováci nad sebou nejakého pána?
Prečo mnohí dokážu za pár grošov zrádzať to, na čo by mali byť právom hrdí?
O našom národe sa hovorí, že sme „národ holubičí“. Vraj sme veľmi mierumilovní, dobrí, pohostinní.
Naozaj?
V dnešnej dobe mi to skôr pripomína, že ak sa niektorý z holúbkov nášho národa dostane trošku vyššie, tak zvysoka kadí na tých ostatných.
Mnohí sa snažia byť vyššie ako tí ostatní a hneď to dajú tým dole poriadne pocítiť.
Tí, čo ostali dolu sú z tých hore nielen poriadne okadení, ale mnohí sú aj dokadení…
O holuboch sa hovorí aj trochu nelichotivo, že sú to lietajúce potkany. Dokážu zožrať čo vidia a ku čomu sa dostanú a narobia veľké škody.
Často bývajú agresívne a snažia sa ostatným jedincom svojho druhu dať dosť pocítiť, kto je tu pán.
Nuž, je veľmi ťažké byť príslušníkom takéhoto národa, ktorý sám seba dehonestuje a mlčať, keď vidím, čo boli Slováci schopní nechať zo seba urobiť.
Možno by mnohým nezaškodilo znova si prečítať Chalupkovu báseň a hlavne tieto verše…
„Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva!“
„No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Naši starí otcovia a otcovia bojovali za to, aby sme sa mali lepšie.
A čo robíme my? NIČ!
Nechali sme zničiť všetko, čo nám zanechali.