Obzerala som si ťa vo svetle nočnej lampy. Ležal si na chrbte, hlavu si mal opretú o vankúš. Mal si ešte okuliare na nose a noviny v ruke. Už si spal.
Tvoj profil ostal stále rovnaký, nezmenil sa. S typickým antickým nosom, aké tesal Michelangelo svojím sochám.
Vlastne vďaka Michelangelovi som sa do teba zaľúbila. Vtedy si mal vlasy ešte husté a kučeravé ako jeho Dávid a tak trochu si na neho podobal.
Pozerala som na tie tvoje vlasy už trošku redšie a kratšie a už nie tmavohnedé, ale sivé.
Na vlasoch najskôr vidno, že starneme.
Nevdojak som sa dotkla svojich vlasov. Stále dlhých, hustých a tmavých ako keď som bola mladé dievča, sedela som s knihou o Michelangelovi na kolenách a pozorovala ťa ako pracuješ.
Vtedy sa na pár minút zastavil čas. A ja som fascinovane pozerala na teba inými očami.
Zrazu si prestal byť len kamarát, kolega.
Zrazu si bol zaujímavý a pekný chlap…
Znova som sa dotkla svojich vlasov.
Kedysi dávno, keď sme sedeli v malej krčmičke oproti sebe a rozprávali sa, hladil si mi ich a jeden neposlušný pramienok si si natáčal na prst.
Natočila som malý pramienok vlasov na prst, tak ako ty vtedy, pozerala som sa na ne a premýšľala o tom, kedy v nich budú prvé strieborné nitky a či vôbec budú…
Zložila som ti pomaličky okuliare a zobrala noviny. Ani si si to nevšimol. Ani to, keď som Ti vytiahla malý vankúšik spod hlavy. Ani ten malý bozk, ktorý som ti dala na vlasy.
Spal si premožený únavou ťažkého dňa…