Malá slečna od susedov sa špacírovala po dvore.Rozpustené dlhé vlásky, vyobliekaná do dlhých princezničkovských šiat s čelenkou na hlave. Sukničku si spôsobne pridržiavala a vykračovala si pomaly, dôstojne a dôležito ako malá páva.
Keď ma zbadala, potešila sa. Chcela sa popýšiť, že dostala nové šaty od babky a dnes je princeznou. Pochválila som ju, aká je pekná, že vyzerá ako naozajstná princezná.
Je to zvláštne ako rozprávky ovplyvňujú náš život. Rozprávky som čítala a pozerala veľmi rada a aj teraz si rada nejakú pozriem.
Ale princeznou som nikdy nechcela byť. Páčila sa mi Popoluška, bola odvážna, nezávislá, jazdila na koni, lovila, len som nechápala prečo sa jej páčil princ, ktorý mi pripadal ako namyslený pajác.
Nepáčili sa mi princovia z rozprávok, milší mi boli chudobní statoční mládenci, ktorí dokázali zabiť draka a vyslobodiť nejakú tú zakliatu princeznú.
Oveľa radšej som potom čítala Verneovky, Mayovky Greyovky…
Keď som prvý krát videla film „Cesta do praveku“, túžila som byť v tej partii chlapcov, ktorí objavovali svet praľudí, mamutov, dinosaurov…
Dlho ma trápilo, že nie som chlapec, pretože som si myslela, že chlapci to majú v živote ľahšie. Možno aj preto, že mi často hovorili, čo dievča môže a čo nie a aj to, že niektoré veci dievčatá nemôžu robiť. Veľmi som túžila byť archeologičkou… Vo svojej fantázii som objavovala spolu so Schliemannom Tróju, alebo Howardom Carterom Tutanchamonovu hrobku. Tento sen sa mi nikdy nesplnil, ale história sa stala mojou láskou aj tak.
Vyrastala som s chlapcami, bolo to zvláštne, že ma prijali medzi seba a tak som domov chodila s otlčenými kolenami, „cestnými lišajami“ z pádov na káričkách, ktoré sme si sami vyrábali.
Ostrihala som si dlhé vlasy, aby som lepšie zapadala, teraz už chápem tatinov vydesený pohľad, keď ma zbadal a priložil mi pár výchovných po zadku. Na fotke s prijímania vyzerám ako nezbedné chlapčisko oblečené do dievčenských šiat…
V mojej prvej práci som robila skoro so samými mužmi, v podstate spolu so sekretárkami a tetou upratovačkou sme tam boli tri a pol baby, ako sa nám chlapci smiali.
Keď ma prijali, dosť si ma obzerali, jeden beťár si na tú príležitosť nasadil aj okuliare bez skiel. Zapadla som tak, že nás šéf bežne oslovoval chlapci a kolegovia z iných firiem občas prehrali stávku, keď zistili, že som dievča.
Spoznala som mužský svet a priateľstvo a zistila som, že ten chlapský svet a život je rovnako ťažký a komplikovaný ako ten náš ženský.
Pochopila som, aké je úžasné, že sa môžeme navzájom dopĺňať tým, že sme takí odlišní a máme svoje vnímanie sveta.
Teraz som veľmi rada, že som ženou, aj keď stále netúžim byť princeznou. Už na to nemám ani vek a hlavne, kto by sa otravoval s nejakým tým rozmaznaným a nadutým princátkom, ktorých je aj teraz dosť. Oveľa viac, ako skutočných a statočných mužov, ktorí sa na nič nehrajú, ale žijú svoj život najlepšie ako vedia. Sú to novodobí rytieri.
Nie, netúžim byť princeznou a ani nikým iným. Som šťastná, že som sama sebou. Že som normálnou, obyčajnou ženou…