Úplne jednoducho.
Hlúposťou, ľahostajnosťou, sebectvom…
Snáď každý z nás pozná opojný pocit zamilovanosti. O to silnejší a krajší je, keď city opätuje aj druhá strana.
Nastáva čas dvorenia a spoznávania sa. Zamilovanosť sa mení v trvalejší cit, lásku.
Pocit, že jeden bez druhého nemôžu žiť, byť. Začnú si budovať spoločný domov, svoju lásku spečatia sobášom, deťmi.
Nastanú prvé starosti, stereotyp všedných dní a prvotné čaro sa začína zo vzťahu vytrácať. Partneri si začnú viac všímať to, čo vďaka zamilovanosti nechceli vidieť.
Namiesto hľadania spoločných riešení a kompromisov začína obdobie “ kto z koho“, pomyselné dupkanie a dokazovanie si vlastnej dôležitosti, nadradenosti a pravdy.
Názor toho druhého začína byť zlý, už len preto, že je to názor toho druhého.
Vznikajú úplne zbytočné konflikty. Stačilo by prekonať egoizmus a občas počúvať toho druhého a rešpektovať to, čo si myslí.
V mnohých prípadoch je problémom nevšímavosť. Jeden z partnerov si je istý tým druhým tak, že všetko berie ako úplnú samozrejmosť.
Z komunikácie sa začnú vytrácať slová ako „prosím ťa, ďakujem ti“ a obyčajná pochvala, či povzbudenie.
Vytratí sa úcta, ktorá ľudí spája.
Poznám páry, ktoré žijú spolu zo zotrvačnosti, žiadna láska, žiaden cit, okrem nenávisti. Žijú spolu už len preto, aby si robili zle a ubližovali…
Mnoho párov skončí už pri zamilovanosti, pretože majú rozdielny pohľad na lásku.
Jeden možno hľadá v tom druhom oporu, pocit bezpečia, jednoduché šťastie a ten druhý je tak veľmi zahľadený do seba, že nevidí ponúkaný dar lásky…
Iný začne toho druhého svojou láskou „dusiť“ a zatvárať do pomyselnej klietky až tak, že ten druhý sa nevládze ani nadýchnuť, tento problém je častý aj v manželstvách…
Ak niekoho ľúbime, mali by sme mu byť oporou, mali by sme počúvať čo hovorí a rešpektovať jeho názory.
Mali by sme sa dokázať vcítiť do jeho problémov a starostí, objať ho vždy, keď to potrebuje, ale aj len tak…
Ak niekoho ľúbime, nemali by sme mu ubližovať ani len nevedome, ale dávať pocit bezpečia, pokoja, šťastia…
Mali by sme mu to, čo k nemu cítime dávať najavo drobnosťami, úsmevom, pohladením a nemali by sme nimi šetriť…
Láska je napriek svojej sile veľmi krehká a tak ako sa môže zrodiť, tak môže aj zahynúť.
Niekedy stačí veľmi málo, aby žila, rástla a silnela a niekdy stačí veľmi málo, aby sme ju úplne zničili, zabili…