Pocit nespravodlivosti zažil každý z nás.
Najsilnejší býva v ťažkých životných situácich a jednou z nich je strata zdravia. Ťažké ochorenie, často nevyliečiteľné, ktoré postihne našich blízkych, priateľov, alebo aj nás samotných.
Vtedy často prichádzajú otázky: Prečo práve ja? Prečo moje dieťa, partner, mama, otec, brat, sestra, priateľ, priateľka?
Čo som zlé som urobil ja? Čo zlé urobili oni, že sa to všetko stalo?
Na tieto otázky nie sú odpovede.
Nie, neurobili nič zlé. Len ochoreli, tak ako aj mnoho iných ľudí.
Každá choroba nás vždy poriadne zaskočí a dokáže prevrátiť život naruby.
Ale dokáže aj zmeniť pohľad na svet a ujasniť si hodnoty a životné priority.
Je veľmi ťažké pozerať sa do zrkadla a myslieť na to, či sa budem takto pozerať na seba o pár rokov a ako budem vtedy vyzerať.
Je veľmi ťažké pozerať sa na blízkych a vidieť ako im ubúdajú sily a strácajú sa nám pred očami.
Niektorí z nás sa snažia s chorobou bojovať po svojom a nepoddávať sa, aj keď to stojí veľmi veľa námahy, hlavne tej psychickej.
Snažíme sa stáť pri svojich blízkych a pomáhame im ako vládzeme a vieme.
Veľmi dôležité je neukázať im náš strach o nich, aj keď o ňom veľmi dobre vedia.
Veľmi dôležitý je pocit spolupatričnosti, ale nie prehnaný súcit a ľutovanie.
Oveľa viac ako prázne slová pomôže objatie plné lásky v pravej chvíli.
Často sa stáva, že nás choroba vráti späť do života a my vďaka nej znova vidíme to, čo sme celé roky prehliadali.
Vidíme krásu a jedinečnosť nášho sveta a dokážeme to oceniť a vychutnať si všetky chvíle, kým sme ešte tu.
Hovorí sa, že všetky ťažké chvíle a prežitá bolesť nás dokážu posunúť dopredu. Bez takýchto skúsenosti by sme možno neboli tým, kým sme.
Možno všetko to, čo nám osud nadelí na životnej ceste nie je nespravodlivosť, ale príležitosť stať sa lepším človekom.
Za veľmi nespravodlivé pokladám to, čo sa deje v našom zdravotníctve. Keď človek príde k lekárovi s prvými varovnými príznakmi ťažkej choroby, nezisťuje sa diagnóza a okamžitá včasná a účinná pomoc, ale odborní lekári si pacienta posúvajú medzi sebou a snažia sa vylúčiť ostatné diagnózy a tak sa stráca drahocenný čas.
Čo mi však príde úplne scestné, je predlžovanie bolesti a utrpenia a udržiavanie pri živote za každú cenu.
Aký je to život bez života.
Človek napojený na prístroje, prešpikovaný hadičkami, v bezvedomí, často s preležaninami…
Nespravodlivé je, keď človek nedostane pomoc vtedy, keď ju potrebuje.
PS Ďakujem za inšpiráciu milá Parížanka…