Rozdielna kvalita potravín, pracích práškov a iného tovaru dovážaného do postkomunistických krajín za často vyššie ceny ako sú na západe až teraz otvorila oči politikom.
Kde boli doteraz, keď sa spotrebiteľské testy robia celé roky?
Je obrovskou hanbou, že patríme medzi krajiny, kde sa vyváža odpad, vyrábaný špeciálne pre náš trh. Pred pár rokmi najhoršie dopadli Bulharsko a Rumunsko.
Žiaľ, za toto všetko si v podstate môžeme sami, pretože sme si tieto „výhody“ vyštrngali na námestiach. Ľudia čakali, že im budú padať z neba pečené západné holuby a teraz zisťujú aký hnus konzumujú a používajú dennodenne.
Nuž nevoňal nám vlastný kvalitný chlieb, tak jeme niečo, čo je tak napchaté chémiou, že sa to už pomaly ťažko dá nazvať chlebom.
Málili sa nám dva druhy masla a nejaký ten margarín, túžili sme po množstve nekonzumovateľných jogurtov a zhnitom mäse. Gazdinkám pišťalo srdce po pracích práškoch a géloch, ktoré poriadne neperú a zasmradia práčky.
Ešte aj teraz sa nájde dosť jedincov, ktorí si dokážu robiť posmešky, keď náš premiér ide medzi ľudí počas žatvy obilia.
Dúfam, že niektorým už pomaly dochádza, prečo sme dopadli tak, že sme ekonomickou kolóniou a vazalmi západných krajín. Vyrabovaním všetkého cenného, čo bolo v bývalých krajinách východného bloku a otvorením nových trhov s neobmedzenými možnosťami Západ oddialil obrovský krach vlastných ekonomík.
Pamätám si, ako bolo dehonestované RVHP. Aj keď bolo Československo malou krajinou oproti iným, boli sme ekonomickými partnermi. Neboli sme druhotriednou krajinou ako sme teraz.
V bývalom Československu bol napríklad na vysokej úrovni textilný priemysel. Teraz? Všetko to čo sme dokázali vyrobiť sami, sa k nám dováža.
Najviac prosperujú „čínske obchody a sekáče“ s už použitým šatstvom, alebo starými kolekciami odevov z obchodov a ľudia sú radi, že majú možnosť si kúpiť niečo za pár eur.
Rozdielna kvalita potravín, ktoré nám sem dovážujú veľké koncerny je len taká špička ľadovca toho, aké sú v skutočnosti vzťahy medzi Západnou a Východnou Európou.
Zmenu a nápravu musia chcieť sami ľudia. Možno tak, že budú bojkotovať nekvalitné výrobky a budú podporovať vlastných regionálnych výrobcov potravín.
Hovorí sa, že nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili. Ak sa budeme nadžgávať do prasknutia nekvalitnou, dokonca zdraviu škodlivou potravou, tak uškodíme len sami sebe.
A možno by sa dediny mali stať opäť dedinami a ľudia namiesto kosenia obrovských záhrad a chodenia do fitiek, by mohli urobiť niečo pre seba a vypestovať trochu vlastnej zeleniny alebo ovocia.
Možností je veľa, len sa netreba báť práce, ktorá živila našich predkov.