Často sa pýtam: PREČO?
Prečo je toľko zla medzi nami ľuďmi?
Prečo je toľko klamstva, závisti, nenávisti?
Prečo je toľko falošnosti a neprajnosti?
Prečo dokáže jeden človek zabiť toho druhého?
Prečo milióny detí nemajú detstvo a zomierajú od hladu s nafúknutými bruškami.
Prečo milióny ľudí otrocky robia na pár vyvolených?
Prečo milióny ľudí, kvôli agresii bohatých nemajú domovy a vlastnú posteľ?
Prečo ničíme to, čo sme dostali darom?
Prečo sme dokázali vymeniť lásku a priateľstvo za mamon?
Prečo sa tak jednoducho stávame hluchými a slepými, keď sa deje okolo nás niečo zlé a ani nás nenapadne pomôcť tomu druhému?
Máme zabíjanie a ničenie zakódované v génoch, alebo sme si to sami v sebe vypestovali?
Toto všetko, čo sa deje okolo nás tu bolo aj v minulosti, vojny, zabíjanie, ničenie, zotročovanie celých národov.
Ako je možné, že sa ľudstvo nedokáže po toľkých tisícročiach poučiť z vlastných chýb a zlyhaní?
Tešíme sa z technickej a technologickej vyspelosti a bez rozmýšľania zabíjame v sebe dušu a cit pre dobro a krásu.
Snažíme sa „dobyť a kolonizovať“ vesmír a našu nádhernú živú Zem bezohľadne zabíjame so všetkým tým, čo je na nej.
Stali sme sa nevšímavými ku kráse, ktorá nás obklopuje. Veľa toho, čo je skutočným zázrakom berieme ako samozrejmosť a nevážime si to.
Úplne sme zabudli, že raz nastane deň, keď už neuvidíme vychádzať Slnko, nebudeme cítiť ako nám vietor strapatí vlasy, kvapky dažďa na tvári. Nebudeme pozorovať mesiac, alebo padajúcu hviezdu. Nebudeme počuť nádhernú hudbu, ani spev vtákov…
Včera ma na záhrade zastihol dážď. Jeho kvapky dopadali na listy a lupienky práve rozkvitnutých ruží. Okamih, ktorý sa v dnešnej dobe už dá zvečniť. Opakujúci sa a pritom vždy tak jedinečný, iný, vzácny.
Chvíľku pred dažďom sa popásali na šalvii a materinej dúške včely. Pes naháňal veľkého čmeliaka. A po daždi sa lastovičky kúpali v mláke na ceste.
Je nespočetné množstvo malých, drobných, všedných krás, ktoré nás obklopujú a dokážu urobiť deň iným, naplneným tichou radosťou a šťastím, ale my ich vďaka našej „slepote“ nevidíme, alebo už ani nechceme vidieť.
Radšej pozeráme prilepení na tv obrazovky a monitory počítačov scény plné násilia a krutosti.
Prečo?
Aký to má vôbec zmysel?
Zaslúžime si toto všetko bohatstvo, ktoré si nevážime?
Prečo nedokážeme povedať ľudom, ktorých máme radi, čo k nim cítime?
Prečo ich len tak neobjímeme a neusmejeme sa na nich?
Prečo? …