Nedávno som mala možnosť zažiť niečo vzácne. Dotkla som sa živej minulosti nášho národa, 800 rokov starého duba v Dubinnom.
O tomto starobylom strome som písala pred niekoľkými mesiacmi. Je živým pamätníkom dejín nášho národa. Dotýkala som sa stromu, ktorý kedysi veľmi dávno stál na okraji Slovanského svätohája.
Bol to pre mňa veľmi zvláštny pocit, priložila som ruku na jeho drsnú kôru a cítila som, že mu stále bije srdce, tak ako nášmu národu.
Cítila som niečo, čo je veľmi ťažko opísať slovami. Energiu, silu, život… Oči som mala plné sĺz.
Ten dub dokázal prežiť ťažké časy, tak ako aj náš ťažko skúšaný národ. Stojí tam a každý rok vyháňa nové, živé ratolesti.
Aj náš národ, podobne ako tento strom dokázal prežiť celé storočia ťažkých časov a skúšok. Dokázal to aj vďaka svojím pevným koreňom, ktoré nedokázala zničiť nadvláda iných národov.
Slovania – Slováci dokázali prežiť vďaka svojej prastarej viere, ktorá sa zachovala v zvykoch a tradíciach aj napriek násilnému pokresťančovaniu.
Slovanská viera napriek všetkému znovu ožíva a ľudia sa začali ku nej vracať. Objavujú jej múdrosť, krásu, jedinečnosť.
Objavujú prastarú mytológiu plnú takmer zabudnutých bohov, dobrých aj zlých.
Náš národ vďaka veľkej odvahe, zanietenosti a odhodlaniu našich národovcov vstal z popola ako bájny Fénix.
Máme svoj jazyk, územie, zachované tradície a kultúru.
Žiaľ prišla doba, keď je toto všetko ohrozené.
Ľudia, ktorí sa dokázali zapredať, začali ohrozovať našu národnú identitu. Zákerným spôsobom útočia a pľujú na našich národných dejateľov.
Národnú hrdosť a vlastenectvo označili za extrémizmus, ktorý podľa zákona môžu trestať.
Zámerne prekrúcajú naše dejiny, vysmievajú sa z tradícií, rodného jazyka.
Raz príde čas, keď sa prastarý dub na jar nezazelená, prestane mu biť srdce a zomrie. A takisto môže zomrieť náš národ, ak to dopustíme.
Komu tak veľmi záleží na tom, aby sa tak stalo a prečo?
Je našou povinnosťou zabrániť tomu, aby náš národ, ktorý dokázal prežiť niekoľko storočí útlaku a poroby zahynul kvôli našej ľahostajnosti.