Prezrela som si titulky „mienkotvorných médií“ a o dnešnom štátnom sviatku a o tom, čo si pripomíname, je tam toho veľmi málo.
Ako keby to, čo sa stalo pre 72 rokmi nemalo žiadny význam a cenu.
Je 72 rokov krátky, alebo dlhý čas na to, aby sme zabudli a začali prekrúcať históriu?
Narodila som sa 26 rokov po vojne, do mieru, ktorý je dnešnej dobe taký vzácny.
Do mieru, za ktorý položili životy milióny ľudí a dnes je ich obeť pošpinená ľuďmi, ktorí sa neštítia hanobiť ich pamiatku.
Dnes je „Deň víťazstva na d fašizmom“.
Skutočne sme nad ním zvíťazili?
Je fašizmus ako jedno z najväčších novodobých podôb ZLA porazený?
Je to, v čom teraz žijeme mier?
Keď som bola dieťa verila som tomu, že žijem v mieri. V tej dobe žili naši starí rodičia, ktorí zažili hrôzy vojny a samotní bojovali vo vojne, kde jedna veľmoc chcela vyhubiť Slovanské národy a nastoliť nadvládu „nadľudí“ a „čistej rasy“.
Darilo sa im to, až kým nenarazili na statočnosť a odvahu Červenej armády, samotného ruského národa a národov, ktorí patrili pod Sovietsky zväz, ktorí dodali odvahu celej Európe. Robiť si ilúzie o statočnosti európskych krajín je smiešne…
Skoro celá Európa kolaborovala s nacistickým Nemeckom, Slovensko nevynímajúc. Ostali len ľudia, ktorí osamotene bojovali proti tomuto fanatizmu a šialenstvu a verili…
A dnes?
Dnes znova celá Európa kolaboruje a podporuje divný režim, ktorý sa honosí názvom „demokracia“, ale ktorý s demokraciou nemá vôbec nič spoločné.
To čo sa nepodarilo tým, ktorí skutočne stáli za najkrvavejším konfliktom minulého storočia sa teraz stalo realitou. Podarilo sa im to „hybridnou vojnou“ a postkomunistické krajiny dobrovoľne vopchali hlavy do jarma ekonomickej závislosti a otroctva.
Naše deti oficiálna propaganda učí, že národ nie je dôležitý a hlavne to, že byť Slovanom je niečo trápne a ponižujúce.
Západná Európa v područí USA, sa už vôbec netají otvorenou vojnou proti Rusku, ktoré chcú za každú cenu ovládnuť a zničiť.
Znova vznikla kasta nadľudí, ktorá ostatným diktuje to, čo musia robiť, aké hodnoty musia vyznávať, ak nie hrozia postihmi…
Tí, ktorí sa nechcú podriadiť sú zase prenasledovaní, osočovaní, hanení…
Zatiaľ ešte môžme písať, ale toto sú už len posledné dozvuky „slobody slova“…
Ja osobne zo srdca ĎAKUJEM všetkým tým, ktorí položili život za to, aby som sa aj ja mohla narodiť a prežiť detstvo a mladosť v mieri.
A hanbím sa za tých, ktorí opľúvajú pamiatku týchto hrdinov tým, že prekrúcajú históriu a zapredali sa novodobému fašizmu
Pre všetkých, ktorý pamätajú a vážia si obetu vojakov Červenej armády…Posledný boj…