Vôňa domáceho chleba. . .

16. apríla 2017, devana, pre dušu

Vôňa domáceho chleba je vôňou môjho detstva. Toho obdobia, ktoré je tak nenávratne preč a tí, ktorí sú spojení s týmto krásnym obdobím ostali v mojom srdci a spomienkach. S mojimi starými rodičmi.
Stará mama pekávala domáci chlebík niekedy aj dva krát v týždni.Pomáhala som nosiť starému apkovi dlhé triesky s ktorými zakuroval v chlebovej peci v letnej kuchyni. Neviem, prečo sa volala letná, keď sa v nej žilo vlastne celý rok…
Tá pec… Veľká kachľová. Pamätám si, ako na nej stará mama aj apko varili, sušili hríby, slivky, jablká, hrušky a niekdy sme sa na nej, keď sme boli malí vyhrievali. Ako vtedy, keď sme sa s bratom sánkovali a vleteli sme do potoka. Ani nás nepadlo ísť sa hneď prezliecť. Keď sme prišli domov, tak sme vyzerali ako dva cencúle a prvá pomoc pri rozmrazovaní bol világoš vareškou po zamrznutých zadkoch, au…
Potom sme sa zohrievali poriadne urevaní hore na peci a ukrivdene sme žuli sušené hrušky.
V rúre stará mama piekla buchty, najradšej som mala tvarohové, do ktorého pridávala aj hrozienka a tie s domácim slivkovým lekvárom, ktorý bol v malých keramických súdkoch a bol niekdy taký tuhý, že ho musela pred pečením rozvariť a pridávala do neho aj trošku rumu. Cez leto vypekala fantastické ovocné koláče s maslovou posýpkou, tú mi tiež občas dovolila robiť.
Na sporáku, kde sa varilo, bol v platni taký okrúhly otvor a v tom sa pekávali vianočné oblátky v takej zvláštne forme na oblátky, ktorý vyzerala ako kliešte. Niekedy, keď som poslúchala, obstrihávala som okraje veľkými nožnicami.
Stará mama pekávala šesť veľkých okrúhlych bochníkov. Občas som ju sledovala ako namáhavo miesi cesto v drevenom korýtku, ktoré bolo určené iba na miesenie chlebového cesta. Robila z neho bochníky, ktoré dávala pred pečením nakysnúť do slameničiek, ktoré prikrývala plátnom.
Pred pečením cesto potierala vodou a vykysnuté bochníky sádzala do vyhriatej pece veľkou okrúhlou lopatou. Po upečení mi ich dovolila ešte trochu natrieť vodou.
Stará mama ma mala veľmi rada. Bolo obdobie, keď ma občas zobrala do kostola. Pamätám si, ako som sa nahnevala na farára, keď mi nedal oplátku, lebo som bola ešte veľmi malá a povedala mu, že je lakomec lakomý, keď mi nechce dať piškôtku a ostatným ju dal.
Po tom, ako som vletela kaplánovi do spovedelnice, čo tam toľko sedí, nech pustí aj ostatných na záchod ma radšej prestala do kostola brávať.
Kúpila mi veľmi pekné šatôčky a chcela ísť so mnou k fotografovi a ja som si v záchvate sebaskrášľovania ostrihala ofinu a poriadne… Tú fotku s veľkou bábikou a vystrihanou ofinou mám stále.
Pamätám si, ako sa apko smial a stará mama hnevala keď som si zvedavo obzerala susedu a nikde som nevidela tých čertov, ktorí ju priniesli a spýtala som sa jej, kde ich skryla, keď ich vôbec nebolo vidno.
Ale najradšej si spomínam, ako ma brávali starkí občas spať ku nim a ja som od radosti skákala po tej obrovskej posteli a veľkých perinách…
A mohla som starej mame česať vlasy, krásne husté tmavé, ktoré mali len sem tam votkaný strieborný vlas. Tešila som sa, keď si ich rozpustila a sedela pred zrkadlom a ja som jej ich rozčesávala krásnym veľkým hrebeňom.
Stará mama odišla veľmi skoro…
Príliš skoro pre všetkých…
Veľmi rada pečiem domáci chlebík, aj keď nemám chlebovú pec a nevonia až tak krásne ako ten od starej mamy a nie je ani taký chutný, ale je v ňom ukrytý maličký čriepok krajiny detstva, ktorý aj napriek tomu, že čas sa nedá vrátiť, nosíme všetci v srdciach.