Každý z nás žije v tomto uponáhľanom svete svoj vlastný príbeh. Tie príbehy sú podobné a predsa odlišné, tak ako sa my všetci na seba podobáme a odlišujeme zároveň.
Každý z nás po niečom túži.
Niekto po peniazoch, peknom dome, modernom aute či exotickej dovolenke.
Niekto túži po láske a objatí, po jednoduchom šťastí a porozumení.
Iný túži po pokoji a zdraví pre svojich blízkych alebo pre seba.
Neviem či je to touto zvláštnou dobou, ale všimla som si, ako sa ľudia pomaly začínajú uzatvárať do seba, nedokážu hovoriť o tom čo prežívajú a čo cítia. Majú strach z výsmechu, ale hlavne z toho, že ak sa niekomu zdôveria, tak to bude proti nim zneužité.
Zo života sa začala vytrácať ľudskosť, empatia, súcit…
Zo života sa začali vytrácať smiech, radosť, šťastie…
Pribudla nenávisť, závisť, chamtivosť, lakomstvo a zloba.
Čím viac ľudia majú materiálnych pôžitkov, tým viac zabúdajú na tých okolo seba.
Stáva sa, že ak sa niekto dostane na vyššiu životnú úroveň, dáva pocítiť tým okolo seba, že je viac ako oni.
Zabúda na to, že je takým istým človekom ako tí ostatní.
Vďaka sebectvu a nadutosti prichádza o blízkych, priateľov, kamarátov a najmä zabúda na to, akú obrovskú cenu má ľudskosť…
Každý z nás si žije svoj príbeh…
Často sú to príbehy plné radosti, ale aj bolesti.
Ale vďaka ľudskosti sa dokážeme podeliť s radosťou a pomôcť v bolesti. Vďaka empatii dokážeme počúvať a chápať problémy a starosti tých druhých. Vďaka súcitu sa dokážeme vzdať vlastného pohodlia a pomôcť.
Vďaka ľudskosti a priateľstvu dokážeme prekonať smútok z odchodu najbližších. Dokážeme bojovať so samotou, alebo ťažkou chorobou.
Vďaka ľudskosti dokážeme milovať a dávať tým druhým samých seba, svoj čas a lásku.
Vďaka ľudskosti sa stávame tým, čím by sme mali byť, skutočnými ľuďmi…