Lenin bol náš kolega. Podobal sa na na skutočného Lenina, mal takú istú plešinu, fúzy aj briadku a nosil rovnakú čiapku.
Keď sa predstavoval novým kolegom a povedal svoje skutočné meno, ktoré bolo také isté ako meno známeho spisovateľa, málokto mu veril.
Tiež som to považovala za žart a predstavila som sa mu ako Betty MacDonaldová.
Bol trošku roztržitý a zmätkár, veľmi sme sa tomu nečudovali a ani sme to neriešili, pretože mal vždy plnú hlavu „destilátov“. Nie, že by chodil opitý do práce, ale vyrábal ten najlepší alkohol na svete a keď ho to „chytilo“, tak nám dával siahodlhé prednášky o čistote ovocia, výrobe kvasu a pod.
Vždy, keď mal niekto z nás nejaký sviatok, tak sme mali možnosť ochutnať z jeho „zázrakov“…
20 ročná slivovica, 14 ročná čerešňovica, rôzne druhy jabĺčkovice podľa odrôd jabĺk, višňovica, hruškovica to boli jeho poklady.
Smiali sme sa, že by dokázal vypáliť aj šiškovicu, alebo kameňovicu, ak by bol nedostatok ovocia.
Zaujímavé bolo, že on sám pil alkohol veľmi málo.
Mal niečo po päťdesiatke, takže pre nás dvadsiatnikov bol už veľmi starý. 🙂
Keď nám dával dobré rady do života a rozprával nám o zázrakoch milovania a sexu, tak sme všetci prevracali oči a mysleli si svoje, že čo taký starý dedo o tom môže vedieť. 🙂
Vždy, keď bol niekto z nás zaláskovaný tak sa pýtal či je to vážne. Jeho pamätný výrok bol: “ Vážne to je až vtedy, keď pred sebou prdíte.“
Mali sme ho veľmi radi, boli sme tak trošku jeho deťmi a tak sa ku nám aj správal.
Pomaličky sa aj moja generácia dostáva do veku, ktorý nám vtedy pripadal taký vzdialený a mysleli sme si, že päťdesiatnici môžu tak akurát trénovať skoky do truhly a nie si užívať rôzne radosti života.
Takisto sa teraz na nás pozerajú naše deti.
A pritom ten vek, ktorý teraz máme, je možno jedno z najkrajších období, ktoré prežívame.
My ženy sme ešte stále pekné a príťažlivé, dokážeme sa na svet a život pozerať inak, začíname inú kapitolu života.
Muži začínajú s prvými šedinami naberať takú tú pravú mužnosť a ak sa to spojí s múdrosťou a vtipnosťou, tak sa nečudujem mladým žabám, že sú z nich paf…
Občas, keď premýšľam o zázrakoch života, tak si na Vladimíra Iľjiča, ako sme familiárne nášho kolegu volali, spomeniem.
A hlavne na jeho slová, že skutočný život sa začína okolo päťdesiatky…