Medziľudské vzťahy sú večnou témou, pre spisovateľov, básnikov, hudobných skladateľov.
Mali by byť témou aj pre nás samotných. Sú krásne, jedinečné, napĺňajúce, ale aj smutné, plné nepochopenia, zničujúce.
Čaro, ale aj prekliate sú v tom, že každý vzťah je osobitý, iný, neopakovateľný.
Iný vzťah majú dlhoroční priatelia či manželia, čerstvo zamilovaní, milenci, rodičia a deti, starší ľudia, alebo mladí ľudia.
Inou kategóriou sú vzťahy, nadriadený – podriadený, obchodní partneri, lekár – pacient, politici – občania.
Každý takýto vzťah by si zaslúžil osobitný článok a rozbor.
Ale jedno majú všetky spoločné a to sme my samotní, pretože všetky tie vzťahy vytvárame my sami.
Do každého vzťahu dávame niečo so seba. Niekedy to najlepšie, čo v nás je, niekdy sa z nás stávajú tí, ktorí sú zodpovední za strach, bolesť a utrpenie tých druhých.
Veľmi často premýšľam, prečo sa mnoho ľudí správa voči iným hrubo a povýšene. Prečo sa niektorí doslova vyžívajú v nenávistných prejavoch, zastrašovaní, alebo v klamaní.
Každý vzťah, ktorý vytvoríme s niekým iným je našou vizitkou, naším zrkadlom.
V každom vzťahu je nutná zodpovednosť za naše správanie voči tomu druhému, trpezlivosť, láskavosť, ľudskosť, schopnosť počúvať toho druhého, vcítiť sa do pocitov, myšlienok toho druhého.
Nerovné vzťahy, v ktorých jedna strana nejakým spôsobom trpí kvôli sebectvu toho druhého neprinášajú do našich životov nič dobré, len zbytočné trápenie.
Veľmi veľa vzťahov stroskotá práve na sebeckosti, na snahe ovládnuť toho druhého.
To aké máme vzťahy s inými vypovedá o nás všetko…