Túto otázku pozná snáď každý, kto má deti a vnúčatá a išiel s nimi na nejaký výlet, na ktorý sa veľmi tešili. Deti sa to dokážu spýtať aj sto krát. Potom, keď sú na vytúženom mieste, často po krátkej dobe príde otázka: „Kedy už pôjdeme domov?“
Na výlete, alebo na návšteve je to jednoduché, zbalíte rodinu a vyrazíte smer -sladký domov.
Aj my sme pred necelými tridsiatimi rokmi boli ako tie malé deti, videli sme lákadlá západného sveta, plné výklady krásne zabaleného tovaru, elektroniky, oblečenia, luxusné autá, domy, zábavu…
Videli sme len to, čo sme chceli a čo chceli, aby sme videli. Nevideli sme úpadok morálky, nezamestnanosť, skrytú biedu.
Nemohli sme sa dočkať, kedy už konečne budeme v tej vyspelej Európe, kde na nás čakali s otvorenou náručou a plnými obchodmi.
Áno, čakali… Lacnú pracovnú silu, nové obchodné teritória…
Teraz mnohí vidia, to čo sloboda a demokracia v skutočnosti znamená. Tyrania peňazí a vykorisťovania.
Občania sa vo vlastnom štáte, krajine cítia ako rukojemníci.
Naši politici sú len bábkovou vládou mocných sveta.
Ústava sa stala zdrapom papiera, ktorý nik nerešpektuje.
Obchodné práva sú povýšené nad tie základné ľudské práva.
Mnohí tento režim obhajujú ako to, najlepšie čo môže byť.
Rozbité rodiny, vzťahy, skrytá aj viditeľná chudoba, otrocká práca sú daňou za slobodu a demokraciu.
Nefungujúce súdnictvo, školstvo, hospodárstvo, zdravotníctvo, vlastne všetko je výsledok demokratúry na Slovensku.
Pravda je označená za extrém a tí, čo sa neboja hovoriť ju sa stali extrémistami.
Vznikajú špeciálne jednotky na potláčanie extrémizmu…
Toto nie je nevydarený výlet, z ktorého sa dá jednoducho vrátiť späť…