Pred pár rokmi som si „dovolila“ vysloviť svoj názor…
Skončila som na výsluchu. Po výsluchu s rozbitou hubou, asi pre výstrahu, aby som si nabudúce rozmyslela či ju vôbec otvorím.
Dnes, po 27 rokoch prekvitajúcej slobody a demokracie a slobody slova a prejavu, zaručenej Ústavou Slovenskej republiky sa obávam, že po zverejnení tohoto blogu mi zajtra ráno pri dverách zazvonia príslušníci Národnej jednotky boja proti terorizmu a extrémizmu, ktorá je súčasťou NAKA…
Čoho sa obáva vrchnosť tejto krajiny?
Pravdy?
Boja sa toho, že ľudia vyslovia svoj názor?
Ale veď za slobodu a demokraciu sme štrngali na námestiach, demonštrovali, mítingovali a dialógovali…
Takže prísľuby slobody slova boli iba prázdne reči, alebo populistické reči na oblbnutie a manipuláciu národa?
Čo naša vrchnosť považuje za extrémizmus?
To, že sa máme odvahu konečne sa ozvať proti tomu, čo sa deje s naším Slovenskom?
Že sme sa stali druhotriednou kolóniou s lacnou pracovnou silou?
Že naši politici sú len poslušnými bábkami Bruselskej diktatúry?
Že sme stratili akúkoľvek suverenitu a vďaka pár parazitom sme prišli skoro o všetok majetok štátu?
Že sme živým štítom v nezmyselných konfliktoch, ktoré sa našej republiky ani netýkajú?
Alebo to, že sa nebudeme hanbiť a prejavíme lásku k nášmu národu?
Za tých 27 rokov sa nič nezmenilo…
Vlastne áno.
Nemáme suverenitu, právny štát, sociálne istoty…
To je obrovská zmena proti minulému „režimu“…
Máme jediné a to je „totalita“ demokratúry…
Štbáci boli proti tomu, čo sa začalo diať teraz obyčajní amatéri…
Déjà vu špiny a strachu…