Tohoročný január je veľmi chladný, mrazivý. Aj dnešná noc bola veľmi studená…
Ľudia sa sťažujú, ale táto zima je po rokoch taká aká bývala v časoch môjho detstva.
Príroda konečne spí a oddychuje.
Viac ako zima okolo nás, by nás mala trápiť „zima v nás“…
Svet pokryla hrubá snehová prikrývka. Stromy sa ohýbajú pod nánosom námrazy, ako my ľudia pod nánosom trápenia, chorôb a starostí.
Tá biela snehová perina, ktorá pokrýva všetko, aj to čo nechceme vidieť, je studená, ako naše falošné úsmevy, ktorými maskujeme chlad a mráz v našich srdciach.
Tak, ako sa lámu konáre stromov pod vrstvami snehu a námrazy, tak aj my ľudia sa lámeme pod námrazou bolesti a vrstvami utrpenia.
A čakáme na teplé lúče ľudskosti, lásky a spolupatričnosti, ktoré dokážu zázraky.
Čakáme na teplé lúče úsmevu, ktoré dokážu roztopiť ľad smútku.
Čakáme na teplé lúče objatí, ktoré vyháňajú chlad samoty v našich životoch.
Čakáme na obyčajné ľudské teplo, ktoré hreje viac ako Slnko. Dokáže liečiť bolesť našich ranených sŕdc a duší viac, ako všetci lekári sveta.
Teplo ľudskosti je v každom z nás, nemali by sme čakať kedy nám ho poskytne ten druhý, ale mali by sme ho rozdávať všetkým tým, ktorí ho potrebujú.
Čím viac ľudskosti rozdáme, tým viac jej bude. Nešetrime ňou, dostali sme ju darom. Darujme ju ďalej.
Po zime prichádza jar, leto.
Dovoľme, aby prišli aj do našich životov.
Pre všetkých, ktorí nešetria ľudskosťou a dokážu ju darovať…