Samé o sebe nemajú zmysel ani význam, ten im dáva spájanie sa do slabík, slov a viet…
Vyjadrujeme nimi svoje myšlienky, názory.
Môžeme nimi potešiť, povedať tomu druhému o svojich túžbach, snoch, láske…
Ale často nimi zraňujeme, urážame, ponižujeme…
Spájaním písmeniek vznikajú rôzne príbehy, poviedky, romány, rozprávky, básne…
Spájaním písmeniek vznikajú aj naše vlastné príbehy, ktoré dennodenne prežívame, vzniká náš život.
Život, ktorý berieme ako samozrejmosť a pritom je vzácnym darom.
Spájaním písmeniek vzniká láska, často sa jej bránime a odháňame ju od seba, pretože sa jej bojíme.
Bojíme sa bolesti, ktorú niekedy prináša.
A práve písmenkami dokážeme lásku aj bolesť popísať.
Popísať nehu pohladenia, bozkov a milovania, ale aj smútok z odlúčenia, alebo straty milovaného človeka.
Písmenkami dokážeme popísať puto priateľstva, ktoré sa veľakrát stáva takým pevným, že ho dokáže pretnúť len smrť.
Písmenkami si môžme získať dôveru, ale môžeme ju aj ľahko stratiť.
Písmenkami môžme veľmi ublížiť, niekedy tak, že strácame všetko…
Hovorí sa, že vyslovené slovo sa nedá vziať späť…
Písmenká však prinášajú aj smrť, smrť nevinným, bezbranným…
Písmenká sú často zbraňou mocných, klamú nimi, zastrašujú, vydierajú…
Písmenká dokážu veľa povedať o človeku samotnom, ak sú písané jeho vlastnou rukou.
Žiaľ táto doba nám priniesla toľko technických zázrakov, že zabúdame písať.
Kto z nás napísal v poslednej dobe rukou písaný list?
Málokto. Písanie nahradilo ťukanie do klávesníc…
A tak sa stráca aj naša individualita, ktorá je skrytá v našich vlastných písmenkách.
Zabúdame, že písmenká majú moc spájať aj nás ľudí a vďaka nim môžme veľa zmeniť, zlepšiť.
Písmenká majú význam vtedy, ak ich správne pospájame a takisto aj ľudia, ak sa dokážu správne spojiť, svet okolo nás dostáva zmysel.
Nezostávajme osamotení ako také nič nehovoriace písmenká…