Koľkí z nás sú schopní dať si túto otázku pri pohľade do zrkadla? Alebo sa bojíme pozrieť sami sebe do očí, aby sme náhodou nevideli realitu?
Prečo sa toľkí z nás snažia byť niekým úplne iným, ako v skutočnosti sú?
Dnešná doba diktuje tvrdé podmienky… Kult krásy a štíhlosti, kult úspešnosti a bohatstva…Ženy vďaka tomu strácajú sebavedomie, trpia anorexiou, bulímiou, rôznymi komplexami. Muži si svoje sebavedomie dvíhajú alkoholom, či mladými milenkami a všetci spoločne „vysokou životnou úrovňou“ na dlh…
A kde ostala ľudskosť, empatia, láska?
Za posledných pár rokov sa náš svet veľmi zmenil a mení sa stále. Namiesto skutočného života začínajú ľudia žiť vo virtuálnej realite.
Počítače, chytré telefóny a internet začínajú z našich životov vytláčať úprimné priateľstvo, ľudské teplo a cit nás samých…
Myslíme si, že máme priateľov, ale v skutočnosti ich strácame. Stávame sa čoraz viac osamelejšími a zraniteľnejšími a hlavne manipulovateľnejšími…
Úplne sa vytráca obyčajná komunikácia medzi ľuďmi, namiesto ozajstného rozhovoru radšej „četujeme“. Prečo? Možno sa bojíme toho, že ten druhý by mohol zistiť, že nie sme ideálni a máme aj svoje chyby a slabosti a pritom dokážeme zverejňovať skoro všetko…
Tento virtuálny svet je veľmi nebezpečný. Za maskou virtuálneho priateľa sa často môže skrývať veľmi zlý a zákerný človek, ktorý dokáže ublížiť práve vtedy, keď to ten druhý najmenej čaká. Tisíce virtuálnych priateľov, ktorý dokážu lajknúť kdeakú sprostosť, ktorú ten druhý o sebe prezradí a zverejní, nenahradí jedného skutočného priateľa, spriaznenú dušu, ktorej môžeme dôverovať. Dôvera je niekedy dôležitejšia, ako všetko ostatné.
Vo virtuálnom svete sa rozmohlo veľké zlo – kyberšikana. Šikana a mobbing sú veľkou ohavnosťou, ktorej sú ľudia schopní, ale vtedy človek aspoň vie, s kým má tu „česť“, na rozdiel od kyberšikany…
Agresor skrytý za falošnú identitu dokáže urážať, zosmiešňovať, ponižovať, doslova terorizovať tých slabších. Často je to nevyrovnaný jedinec, osamelý, so sklonmi ku krutosti a násiliu. Dôverčiví ľudia sa ľahko nechajú chytiť do pasce takého doslova psychopata.
V iných prípadoch je to agresia tínedžerov voči svojím spolužiakom, kamarátom, takéto násilie sa veľakrát končí aj samovraždou…
Aj tu v tomto malom mikrosvete sa skrývame za rôzne identity, pretože zverejniť vlastnú identitu v tejto dobe, je veľmi nebezpečné. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí si radi kopnú do toho druhého. Nedokážu sa presadiť v skutočnom živote, tak sa stávajú „hrdinami“ v tom virtuálnom…
Pomaly, ale isto sa z ľudí stávajú bioroboti, poslušne počúvajúci príkazy tých „silnejších“, prestávajú mať vlastnú vôľu a stávajú sa len poslušnými bábkami v rukách“mocných tohoto sveta“. Jedni sa na rozkaz stávajú agresormi a tí druhí sa stávajú obeťami ich agresie a zákernosti.
Vnútorne silný jedinec so zdravým sebavedomím, ktorý žije v súlade so svojím svedomím a nehanbí sa za svoju ľudskosť je ťažko ovládateľný a manipulovateľný…
Ale tlak na to, aby sme všetci boli ovládateľnými a manipulovateľnými stále silnie…
Každý z nás, si pri pohľade do zrkadla musí sám odpovedať na otázku „kto skutočne som?“. Som ešte cítiacim človekom, alebo obyčajným bezduchým biorobotom, len preto, lebo mi vyhovuje život bez zodpovednosti sám za seba a bez svedomia, ktoré by ma kontrolovalo…